Pripravil: ThLic. Vendelín Pleva, Mgr. Bartolomej Juhás, SDB 2002

ã SSV Trnava 2001

© Stránka Katolícka sociálna náuka

 

 

KATECHIZMUS KATOLÍCKEJ CIRKVI

 

1877 – 1948

 

Druhá kapitola

Ľudské spoločenstvo

 

1877                (355)

Ľudstvo je povolané, aby urobilo zjavným obraz Boha a premenilo sa na obraz jednorodeného Syna Otca. Toto povolanie je osobnej povahy, pretože každý človek je povolaný vojsť do Božej blaženosti; ale týka sa aj ľudského spoločenstva ako celku.

 

1. článok

OSOBA A SPOLOČNOSŤ

 

I. Spoločenský ráz ľudského povolania

1878               (1702)

Všetci ľudia sú povolaní k tomu istému cieľu, ktorým je sám Boh. Jestvuje istá podobnosť medzi jednotou božských osôb a bratstvom, ktoré majú ľudia utvárať medzi sebou v pravde a láske.[1] Láska k blížnemu je neoddeliteľná od lásky k Bohu.

1879               (1936)

Ľudská osoba potrebuje spoločenský život. Ten nie je pre ňu niečím pridaným, ale je to požiadavka jej prirodzenosti. Človek rozvíja svoje schopnosti stykom s inými, vzájomnými službami a dialógom s bratmi a sestrami; tak odpovedá na svoje povolanie.[2]

1880               (771)

Spoločnosť je súhrn osôb organicky spojených princípom jednoty, ktorý presahuje každú z nich. Spoločnosť ako viditeľné a súčasne duchovné spoločenstvo osôb pretrváva v čase: dedí minulosť a pripravuje budúcnosť. Prostredníctvom nej sa každý človek stáva „dedičom“, dostáva „talenty“, ktoré obohacujú jeho totožnosť a ktorých ovocie má rozvíjať.[3] Právom má byť každý oddaný spoločenstvám, ku ktorým patrí, a má rešpektovať autority, ktoré sú poverené starať sa o spoločné dobro.

 

1929

1881               (1929)

Každé spoločenstvo je definované svojím cieľom, a preto sa podriaďuje osobitným pravidlám. Ale „ľudská osoba je a musí byť základom, subjektom a cieľom všetkých spoločenských inštitúcií“.[4]

 

 

1913

1882               (1913)

Niektoré spoločnosti, ako rodina a štát, bezprostrednejšie zodpovedajú ľudskej prirodzenosti. Človek ich potrebuje. Aby sa čím väčšiemu počtu jednotlivcov umožnila účasť na spoločenskom živote, treba napomáhať vytváranie slobodne volených združení a inštitúcií „s cieľmi ekonomickými, sociálnymi, kultúrnymi, rekreačnými, športovými, profesionálnymi a politickými, a to tak vnútri politických spoločenstiev, ako aj na celosvetovej úrovni“.[5] Táto „socializácia“ (v zmysle združovania) vyjadruje zároveň prirodzený sklon, ktorý pobáda ľudí združovať sa na dosiahnutie cieľov, ktoré presahujú možnosti jednotlivca. Rozvíja schopnosti osoby najmä jej schopnosť iniciatívy a zmysel pre zodpovednosť. Pomáha chrániť jej práva.[6]

 

 

 

 

2431

1883                (2431)

Socializácia (v zmysle zospoločenšťovania) prináša so sebou aj nebezpečenstvá. Prílišné zasahovanie štátu môže ohroziť osobnú slobodu a iniciatívu. Sociálna náuka Cirkvi vypracovala takzvaný princíp subsidiarity (výpomoci). Podľa tohto princípu „nadradená spoločnosť nemá zasahovať do vnútorného života podradenej spoločnosti a pozbaviť ju vlastnej kompetencie, ale ju má skôr v prípade potreby podporovať a pomáhať jej, aby svoju činnosť koordinovala s činnosťou iných zložiek spoločnosti v záujme spoločného dobra“.[7]

 

307

 

 

 

302

1884               (307, 302)

Boh nechcel vyhradiť vykonávanie všetkých mocí iba pre seba. Každému tvoru zveruje úlohy, ktoré môže vykonávať podľa schopností svojej prirodzenosti. Tento spôsob vládnutia sa má napodobňovať v spoločenskom živote. Spôsob, akým Boh riadi svet, svedčí o jeho hlbokej úcte k ľudskej slobode a mal by inšpirovať múdrosť tých, čo spravujú ľudské spoločenstvá. Majú sa správať ako služobníci Božej prozreteľnosti.

1885              

Princíp subsidiarity je v protiklade so všetkými formami kolektivizmu. Vyznačuje hranice zasahovaniu zo strany štátu. Je zameraný na zladenie vzťahov medzi jednotlivcami a spoločnosťami. Smeruje k nastoleniu opravdivého medzinárodného poriadku.

 

II. Obrátenie a spoločnosť

1886               (1779, 2500)

Spoločnosť je potrebná na uskutočňovanie ľudského povolania. Aby sa tento cieľ dosiahol, je potrebné rešpektovať správnu hierarchiu hodnôt, ktorá „materiálne a prirodzené [dimenzie] podriaďuje [dimenziám] vnútorným a duchovným“.[8]

 

„Ľudské spolužitie sa má chápať predovšetkým ako skutočnosť duchovného poriadku: ako výmena poznatkov vo svetle pravdy, uplatňovanie práv a plnenie povinností, popud a výzva na hľadanie mravného dobra; ako ušľachtilý spoločný pôžitok z krásy vo všetkých jej oprávnených prejavoch; ako trvalá ochota podeliť sa s tým najlepším v sebe s inými; ako túžba po vzájomnom a stále väčšom obohatení duchovnými hodnotami. To všetko sú hodnoty, ktoré majú oživovať a usmerňovať kultúrnu činnosť, hospodársky život, spoločenské inštitúcie, politické hnutia a režimy, zákonodarstvo a všetky ostatné prejavy sociálneho života v jeho neprestajnom rozvoji.[9]

1887               (909, 1869)

Zámena prostriedkov a cieľov — pri ktorej sa hodnota posledného cieľa dáva tomu, čo je iba prostriedok na jeho dosiahnutie, alebo sa osoby pokladajú za číre prostriedky vzhľadom na cieľ — plodí nespravodlivé štruktúry, ktoré „sťažujú alebo prakticky znemožňujú kresťanské správanie zhodujúce sa s prikázaniami najvyššieho Zákonodarcu“.[10]

1888               (407, 1430)

Treba teda apelovať na duchovné a morálne schopnosti človeka a na neprestajnú potrebu jeho vnútorného obrátenia, aby sa dosiahli také spoločenské zmeny, ktoré by mu skutočne slúžili. Prvenstvo, ktoré sa priznáva obráteniu srdca, vôbec nevylučuje, ba naopak, ukladá povinnosť prispieť k primeranému ozdraveniu inštitúcií a životných podmienok, keď podnecujú k hriechu, aby zodpovedali normám spravodlivosti a napomáhali dobro, namiesto toho, aby mu prekážali.[11]

1889               (1825)

Bez pomoci milosti by ľudia nevedeli „zbadať často úzky chodník medzi zbabelosťou, ktorá ustupuje pred zlom, a násilím, ktoré si síce namýšľa, že bojuje proti zlu, ale v skutočnosti ho zväčšuje“.[12] Týmto chodníkom je cesta lásky, lásky k Bohu a k blížnemu. Láska je najväčším sociálnym príkazom. Rešpektuje blížneho a jeho práva. Vyžaduje konať spravodlivo a len ona nás robí toho schopnými. Nabáda k životu, ktorý sa dáva: „Kto sa bude usilovať zachrániť si život, stratí ho, a kto ho stratí, získa ho“ (Lk 17, 33).

 

Zhrnutie

1890         Jestvuje istá podobnosť medzi jednotou božských osôb a bratstvom, ktoré majú ľudia utvárať medzi sebou.

1891         Aby sa človek mohol vyvíjať v zhode so svojou prirodzenosťou, potrebuje spoločenský život. Niektoré spoločnosti, ako rodina a štát, bezprostrednejšie zodpovedajú ľudskej prirodzenosti.

1892         „Ľudská osoba je a musí byť základom, subjektom a cieľom všetkých spoločenských inštitúcií.“[13]

1893         Treba povzbudzovať ľudí k širokej účasti na slobodne volených združeniach a inštitúciách.

1894         Podľa princípu subsidiarity ani štát, ani nijaká väčšia spoločnosť nemá nahrádzať iniciatívu a zodpovednosť osôb a menších (intermediárnych) spoločenstiev.

1895         Spoločnosť má napomáhať praktizovanie čností, a nie mu prekážať. Má sa dať viesť správnou hierarchiou hodnôt.

1896         Tam, kde hriech nakazil spoločenské ovzdušie; treba vyzývať na obrátenie sŕdc a prosiť o Božiu milosť. Láska nabáda k správnym reformám. Mimo evanjelia nejestvuje opravdivé riešenie sociálnej otázky.[14]

1897          

2. článok

ÚČASŤ NA SPOLOČENSKOM ŽIVOTE

 

I. Autorita — verejná moc

 

2234

1897               (2234)

„Spolunažívanie medzi ľuďmi nemôže byť usporiadané a plodné bez zákonitej autority, ktorá by zabezpečila poriadok a v dostatočnej miere by prispela k uskutočňovaniu spoločného dobra.[15]

„Autoritou“ sa volá tá vlastnosť, na základe ktorej osoby alebo ustanovizne vynášajú pre ľudí zákony a nariadenia a očakávajú od nich poslušnosť.

1898

Každé ľudské spoločenstvo potrebuje autoritu, ktorá by ho riadila.[16] Autorita má svoj základ v ľudskej prirodzenosti. Je potrebná pre jednotu občianskej spoločnosti. Jej úlohou je zabezpečovať, nakoľko je to možné, spoločné dobro spoločnosti.

1899               (2235)

Verejná moc, ktorú vyžaduje morálny poriadok, pochádza od Boha: „Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh. Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku. A tí, čo sa protivia, sami si privolávajú odsúdenie“ (Rim 13, 1-2).[17]

1900               (2238, 2240

Povinnosť poslušnosti ukladá všetkým, aby si náležite vážili autoritu a aby osoby, ktoré autoritu vykonávajú, zahŕňali úctou a podľa ich zásluhy aj vďačnosťou a láskavosťou.

V jednom spise pápeža svätého Klementa Rímskeho sa nachádza najstaršia modlitba Cirkvi za politickú verejnú moc:[18]

„Udeľ [im] Pane, zdravie, pokoj, svornosť a silu aby nerušene vykonávali moc, ktorú si im zveril. Veď ty Pane, nebeský Kráľ vekov, dávaš ľudským synom slávu, česť a moc nad pozemskými vecami. Riaď, Pane, ich rozhodnutia, aby robili to, čo je dobré a milé v tvojich očiach, aby moc, ktorú si im zveril, mohli svedomite vykonávať v pokoji a vľúdnosti, a tak našli u teba priazeň.[19]

1901               (2242)

Kým autorita sa týka poriadku, ktorý stanovil Boh, „určenie [politického] režimu a voľba vedúcich činiteľov sa ponecháva slobodnej vôli občanov“.[20]

Rozmanitosť politických režimov je morálne prípustná pod podmienkou, že sú zamerané na oprávnené dobro spoločnosti, ktorá ich prijíma. Režimy, ktoré svojou povahou protirečia prirodzenému zákonu, verejnému poriadku a základným právam osôb, nemôžu uskutočňovať spoločné dobro národov, ktorým sa nanútili.

1930

1902               (1930, 1951)

Autorita nemá svoju morálnu oprávnenosť sama od seba. Nemá sa správať despoticky, ale má pracovať pre spoločné dobro „ako morálna sila, ktorá sa opiera o slobodu a o vedomie prevzatej povinnosti a úlohy“.[21]

„Ľudský zákon má povahu zákona v miere, v akej sa zhoduje so správne [mysliacim] rozumom; z toho je zrejmé, že sa odvodzuje z večného zákona. V miere, v akej sa vzďaľuje od rozumu, sa volá nespravodlivý zákon; a tak nemá povahu zákona, ale skôr určitého násilia.[22]

 

 

 

2242

1903               (2242)

Autorita sa oprávnene vykonáva len vtedy, ak sa usiluje o spoločné dobro danej spoločnosti a ak na jeho dosiahnutie používa morálne dovolené prostriedky. Ak sa stane, že vládcovia vydajú nespravodlivé zákony alebo urobia opatrenia, ktoré protirečia morálnemu poriadku, tieto nariadenia nie sú vo svedomí záväzné. „V takom prípade autorita zrejme prestáva byť autoritou a nastáva hrubé bezprávie.[23]

1904

„Je výhodnejšie, aby každá moc bola vyvážená inými mocami a kompetenciami, ktoré by ju udržiavali v [správnych] medziach. Je to princíp ‚právneho štátu‘, v ktorom vládnu zákony, a nie svojvôľa ľudí.[24]

 

II. Spoločné dobro

 

801

1881

1905               (801, 1881)

V súlade so spoločenskou prirodzenosťou človeka dobro každého jednotlivca nevyhnutne súvisí so spoločným dobrom. Spoločné dobro možno definovať iba vo vzťahu k ľudskej osobe:

„Nežite len sebe, uzavretí sami do seba, ako by ste už boli ospravodlivení, ale keď sa schádzate, hľadajte to, čo je na osoh všetkým.[25]

1906

Spoločné dobro treba chápať ako „súhrn tých podmienok spoločenského života, ktoré tak spoločenstvám, ako aj jednotlivým členom umožňujú plnšie a ľahšie dosiahnuť vlastnú dokonalosť“.[26] Spoločné dobro sa týka života všetkých. Od každého a najmä od tých, čo vykonávajú úlohu autority, vyžaduje rozvážnosť. Zahŕňa tri základné prvky:

1929

1907               (1929, 2106)

Na prvom mieste predpokladá rešpektovanie osoby ako takej. V záujme spoločného dobra je verejná moc povinná rešpektovať základné a neodcudziteľné práva ľudskej osoby. Spoločnosť je povinná dovoliť každému svojmu členovi realizovať jeho povolanie. Spoločné dobro spočíva osobitne v tom, že jednotlivec môže uplatňovať prirodzené slobody, ktoré sú nevyhnutne potrebné na plný rozvoj povolania človeka, ako sú: „právo konať podľa správnej normy vlastného svedomia, právo na ochranu súkromného života a na spravodlivú slobodu, a to aj v náboženskej oblasti“.[27]

1908               (2441)

Na druhom mieste spoločné dobro vyžaduje sociálny blahobyt a rozvoj samej spoločnosti. Rozvoj je súhrnom všetkých spoločenských povinností. Úlohou autority je zaiste rozhodovať v záujme spoločného dobra medzi rozličnými čiastkovými záujmami. Musí však každému sprístupniť, čo potrebuje, aby mohol žiť skutočným ľudským životom: výživu, šatstvo, zdravie, prácu, výchovu a kultúru, primeranú informovanosť, právo založiť si rodinu atď.[28]

1909               (2304, 2310)

Napokon spoločné dobro zahŕňa v sebe pokoj, to jest stálosť a bezpečnosť spravodlivého poriadku. Predpokladá teda, že autorita čestnými prostriedkami zaisťuje bezpečnosť spoločnosti a jej členov. Spoločné dobro je základom práva na oprávnenú osobnú a kolektívnu obranu.

1910               (2244)

Každé ľudské spoločenstvo má svoje spoločné dobro, ktoré mu umožňuje, aby sa spoznalo ako také. Najplnšie sa toto dobro uskutočňuje v politickom spoločenstve. Je úlohou štátu chrániť a napomáhať spoločné dobro občianskej spoločnosti, občanov a menších (intermediárnych) spoločenstiev.

1911               (2438)

Vzájomná závislosť ľudí sa stále zväčšuje. Pozvoľna sa rozširuje na celý svet. Jednota ľudskej rodiny, ktorá zhromažďuje ľudí s rovnakou priro­dzenou dôstojnosťou zahŕňa v sebe aj univerzálne spoločné dobro. Toto dobro vyžaduje takú organizáciu spoločenstva národov, ktorá by bola schopná „postarať sa o rozličné potreby ľudí, a to tak v oblasti sociálneho života, kam patrí výživa, zdravie, výchova…, ako aj v niektorých osobitných situáciách, ktoré sa miestami môžu vyskytnúť, ako napríklad potreba… poskytnúť pomoc v biede utečencom roztrúseným po celom svete alebo pomáhať vysťahovalcom a ich rodinám“.[29]

1912               (1881)

Spoločné dobro je vždy zamerané na zdokonaľovanie osôb: „Poriadok vecí má byť podriadený poriadku osôb a nie naopak.“[30] Takýto poriadok má základ v pravde, buduje sa v spravodlivosti a oživuje ho láska.

 

III. Zodpovednosť a účasť

1913

Účasť je dobrovoľné a veľkodušné angažovanie sa osoby vo vzájomných spoločenských stykoch. Je potrebné, aby všetci mali účasť na rozvoji spoločného dobra, každý podľa svojho postavenia, ktoré zaujíma, a podľa úlohy, ktorú zastáva. Táto povinnosť má pôvod v dôstojnosti ľudskej osoby.

 

1734

1914               (1734)

Účasť sa uskutočňuje predovšetkým tým, že sa človek angažuje v oblastiach, za ktoré preberá osobnú zodpovednosť; starostlivosťou o výchovu svojej rodiny a svedomitosťou v práci má účasť na dobre iných i spoločnosti.[31]

2239

1915               (2239)

Občania sa majú, pokiaľ je to možné, aktívne zúčastňovať na verejnom živote. Spôsoby tejto účasti môžu byť v rozličných krajinách a kultúrach rozdielne. „Treba chváliť spôsob konania tých národov, v ktorých čo najväčší počet občanov má účasť na verejných záležitostiach v pravej slobode.[32]

 

1888

 

 

2409

1916               (1888, 2409)

Účasť všetkých na uskutočňovaní spoločného dobra zahŕňa, ako každá etická povinnosť, neprestajne obnovované obrátenie členov spoločnosti. Podvod a iné chytráctva, pomocou ktorých niektorí unikajú nariadeniam zákona a predpisom sociálnej povinnosti, treba rázne odsúdiť, lebo sú nezlučiteľné s požiadavkami spravodlivosti. Treba sa starať o rozvoj inštitúcií, ktoré zlepšujú podmienky ľudského života.[33]

 

 

 

1818

1917               (1818)

Úlohou tých, čo vykonávajú autoritu, je upevňovať hodnoty, ktoré vzbudzujú dôveru členov spoločnosti a pobádajú ich, aby sa dali do služieb svojich blížnych. Účasť sa začína výchovou a kultúrou: „Právom môžeme predpokladať, že budúcnosť ľudstva je v rukách tých, čo sú schopní odovzdať budúcim generáciám dôvody pre život a nádej.[34]

 

Zhrnutie

1918         „Niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh“ (Rim 13, 1).

1919         Každé ľudské spoločenstvo potrebuje autoritu, aby sa zachovalo a rozvíjalo.

1920         „Politické spoločenstvo a verejná moc majú svoj základ v ľudskej prirodzenosti, a preto patria k poriadku stanovenému Bohom.[35]

1921         Autorita sa vykonáva oprávneným spôsobom, ak sa usiluje o dosiahnutie spoločného dobra spoločnosti. Aby ho dosiahla, má používať morálne prípustné prostriedky.

1922         Rozmanitosť politických režimov je oprávnená pod podmienkou, že prispievajú k dobru spoločnosti.

1923         Politická moc sa má vykonávať v medziach morálneho poriadku a má zaručovať podmienky na používanie slobody.

1924         Spoločné dobro obsahuje „súhrn tých podmienok spoločenského života, ktoré tak spoločenstvám, ako aj jednotlivým členom umožňujú plnšie a ľahšie dosiahnuť vlastnú dokonalosť“.[36]

1925         Spoločné dobro zahŕňa tri základné prvky: rešpektovanie a zveľaďovanie základných práv osoby; prosperitu alebo rozvoj duchovných a časných dobier spoločnosti; pokoj a bezpečnosť spoločnosti a jej členov.

1926         Dôstojnosť ľudskej osoby zahŕňa v sebe úsilie o spoločné dobro. Každý sa má starať o vznik a podporovanie inštitúcií, ktoré zlepšujú podmienky ľudského života.

1927         Úlohou štátu je chrániť a zveľaďovať spoločné dobro občianskej spoločnosti. Spoločné dobro celej ľudskej rodiny si vyžaduje organizáciu medzinárodnej spoločnosti.

 

3. článok

SOCIÁLNA SPRAVODLIVOSŤ

 

1928               (2832)

Spoločnosť zabezpečuje sociálnu spravodlivosť vtedy, keď vytvára podmienky, ktoré združeniam i jednotlivcom umožňujú dosiahnuť to, na čo majú právo podľa svojej prirodzenosti a svojho povolania. Sociálna spravodlivosť súvisí so spoločným dobrom a s vykonávaním verejnej moci.

 

I. Rešpektovanie ľudskej osoby

 

1881

1929               (1881)

Sociálnu spravodlivosť možno dosiahnuť len vtedy, keď sa rešpektuje transcendentná dôstojnosť človeka. Osoba predstavuje konečný cieľ spoločnosti; spoločnosť je zameraná na osobu:

„Obranu a rozvoj [dôstojnosti ľudskej osoby] nám zveril Stvoriteľ a v každom historickom období sú muži i ženy za ňu osobitne zodpovední podľa svojho postavenia.[37]

 

1700

1902

1930               (1700, 1902)

Rešpektovanie ľudskej osoby zahŕňa v sebe rešpektovanie práv, ktoré vyplývajú z jej dôstojnosti ako stvorenia. Tieto práva jestvujú skôr ako spoločnosť a tá ich musí uznať. Sú základom morálnej oprávnenosti každej autority. Spoločnosť, ktorá ich zosmiešňuje alebo ich odmieta uznať vo svojom pozitívnom zákonodarstve, podkopáva vlastnú morálnu oprávnenosť.[38] Ak ich autorita nerešpektuje, musí sa opierať o silu alebo o násilie, aby si vynútila poslušnosť svojich podriadených. Je úlohou Cirkvi pripomínať ľuďom dobrej vôle práva ľudskej osoby a rozlišovať ich od protiprávnych a falošných nárokov.

 

1212

 

 

 

1825

1931               (1212, 1825)

Rešpektovanie ľudskej osoby predpokladá rešpektovanie tohto prin­cípu: „Každý má považovať svojho blížneho, nikoho nevynímajúc, za ‚svoje druhé ja‘ a predovšetkým má brať ohľadom na jeho život a na prostriedky, ktoré sú nevyhnutné, aby ho žil dôstojne.[39] Nijaké zákonodarstvo nemôže samo osebe odstrániť obavy, predsudky, pyšné a sebecké postoje, ktoré prekážajú vytváraniu opravdivých bratských spoločností. Takéto správania odstraňuje iba láska, ktorá v každom človeku vidí „blížneho“, brata alebo sestru.

 

 

2449

1932               (2449)

Povinnosť stať sa blížnym druhému a aktívne mu slúžiť sa stáva tým naliehavejšou, čím väčšia je núdza druhého a to v akomkoľvek ohľade „čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40).

 

 

 

 

2303

1933               (2303)

Táto povinnosť sa vzťahuje aj na tých, ktorí zmýšľajú alebo konajú inak ako my. Kristovo učenie ide až tak ďaleko, že vyžaduje odpustenie urážok. Rozširuje prikázanie lásky, ktoré je prikázaním nového, evanjeliového zákona, aj na všetkých nepriateľov.[40] Oslobodenie v duchu evanjelia je nezlučiteľné s nenávisťou k nepriateľovi ako ľudskej osobe, nie však s nenávisťou k zlu, ktoré ako nepriateľ pácha .

 

II. Rovnosť a rozdiely medzi ľmi

1934               (225)

Všetci ľudia, stvorení na obraz jediného Boha a obdarení rovnakou rozumovou dušou, majú rovnakú prirodzenosť a rovnaký pôvod. Vykúpení Kristovou obetou všetci sú povolaní mať účasť na tej istej Božej blaženosti: všetci majú teda rovnakú dôstojnosť.

1935               (357)

Rovnosť medzi ľuďmi sa v podstate zakladá na ich osobnej dôstojnosti a na právach, ktoré z nej vyplývajú:

„Treba prekonať a odstrániť každý druh diskriminácie týkajúcej sa základ­ných práv osoby či už v oblasti sociálnej, alebo kultúrnej, z dôvodov pohlavia, pôvodu, farby pleti, spoločenského postavenia, jazyka alebo náboženstva, lebo je v rozpore s Božím plánom.[41]

1936               (1879)

Keď človek prichádza na svet, nemá k dispozícii všetko, čo potrebuje na rozvoj svojho telesného a duchovného života. Potrebuje druhých ľudí. Prejavia sa rozdiely súvisiace s vekom, s fyzickými schopnosťami, s rozumovými alebo morálnymi vlohami, s výhodami, ktoré každý mohol získať v styku s inými a s rozdelením bohatstva.[42] „Talenty“ nie sú rozdelené v rovnakej miere.[43]

1937               (340, 791, 1202)

Tieto rozdiely patria do Božieho plánu. Boh chce, aby každý dostával od druhých, čo potrebuje, a aby sa tí, čo majú osobitné „talenty“, podelili s ich dobrodeniami s tými, ktorí to potrebujú. Rozdiely pobádajú a často zaväzujú ľudí k veľkodušnosti, dobroprajnosti a podeleniu sa; podnecujú kultúry, aby sa navzájom obohacovali:

„Rozdeľujem čnosti tak rozdielne, že nedám každému všetky, ale jednu dám jednému, inú druhému… Jednému dám predovšetkým lásku, druhému spravodlivosť, jednému poníženosť, druhému živú vieru… A tak som dal mnohé dary a milosti čností a iných duchovných a časných darov tak rozdielne, že som neudelil všetko iba jednej osobe, aby ste nevyhnutne mali príležitosť preukazovať si jeden druhému lásku;… chcel som, aby jeden potreboval druhého a aby všetci boli mojimi služobníkmi pri rozdeľovaní milostí a darov, ktoré dostali odo mňa.[44]

1938               (2437, 2317)

Jestvujú aj nespravodlivé nerovnosti, ktoré doliehajú na milióny mužov a žien. Tie sú v zjavnom protiklade s evanjeliom:

„Rovnaká dôstojnosť osôb si vyžaduje, aby sa dospelo k ľudskejším a spravodlivejším životným podmienkam. Lebo prílišné hospodárske a sociálne nerovnosti medzi členmi alebo národmi jedinej ľudskej rodiny vyvolávajú pohoršenie a sú v protiklade so sociálnou spravodlivosťou, s rovnosťou a s dôstojnosťou ľudskej osoby, ako aj so spoločenským a medzinárodným mierom.[45]

 

III. Ľudská solidarita

2213

1939               (2213, 360)

Princíp solidarity, označovaný aj ako „priateľstvo alebo „sociálna láska“, je priamou požiadavkou ľudského a kresťanského bratstva:[46]

 

 

360

Omyl, „ktorý sa dnes tak veľmi a nebezpečne rozšíril, je zabúdanie na ten zákon ľudskej solidarity a lásky, ktorý vyžaduje spoločný pôvod a rovnosť rozumovej prirodzenosti všetkých ľudí, nech patria ku ktorémukoľvek národu, a prikazuje vykupiteľská obeta, ktorú priniesol Kristus Pán na oltári kríža svojmu nebeskému Otcovi na vykúpenie duší.[47]

2402

1940               (2403)

Solidarita sa prejavuje predovšetkým pri rozdeľovaní dobier a pri odmene za prácu. Predpokladá aj úsilie o spravodlivejší sociálny poriadok, v ktorom by sa na základe rokovaní mohli lepšie odstraňovať napätia a ľahšie urovnávať konflikty.

2317

1941               (2317)

Sociálno‑ekonomické problémy možno riešiť iba pomocou všetkých foriem solidarity: vzájomnej solidarity medzi chudobnými, solidarity medzi bohatými a chudobnými, medzi pracujúcimi navzájom, medzi zamestnávateľmi a zamestnancami v podniku, solidarity medzi štátmi a medzi národmi. Medzinárodná solidarita je požiadavkou morálneho poriadku. Od nej čiastočne závisí svetový mier.

 

1887

 

2632

1942               (1887, 2632)

Čnosť solidarity presahuje materiálne dobrá. Tým, že Cirkev šírila duchovné dobrá viery, podporovala aj rozvoj časných dobier, ktorému často otvárala nové cesty. Tak sa v priebehu storočí potvrdili Pánove slová: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše“ (Mt 6, 33).

„Už dvetisíc rokov žije a pretrváva v duši Cirkvi pocit spoločnej zodpovednosti všetkých za všetkých, ktorý pobádal a pobáda až k hrdinskej láske ľudí, totiž mníchov poľnohospodárov, vysloboditeľov otrokov, ošetrovate­ľov chorých, tých, čo prinášajú vieru, civilizáciu a vedu všetkým generáciám a všetkým národom, aby vytvárali také sociálne podmienky, ktoré by všetkým umožňovali a uľahčovali život dôstojný človeka a kresťana.[48]

 

Zhrnutie

1943         Spoločnosť zabezpečuje sociálnu spravodlivosť vtedy, keď vytvára podmienky, ktoré združeniam i jednotlivcom umožňujú dosiahnuť to, na čo majú právo.

1944         Rešpektovanie ľudskej osoby vedie k tomu, že človek pokladá iného za „svoje druhé ja“. Predpokladá rešpektovanie základných práv, ktoré vyplývajú z vnútornej dôstojnosti ľudskej osoby.

1945         Rovnosť medzi ľuďmi sa zakladá na ich osobnej dôstojnosti a na právach, ktoré z nej vyplývajú.

1946         Rozdiely medzi ľuďmi patria do Božieho plánu. Boh chce, aby sme sa navzájom potrebovali. Rozdiely majú pobádať k láske.

1947         Rovnaká dôstojnosť všetkých ľudí vyžaduje úsilie o zredukovanie prílišných sociálnych a ekonomických nerovností. Nabáda k odstráneniu nespravodlivých nerovností.

1948          Solidarita je výrazne kresťanská čnosť. Uskutočňuje účasť na hmotných, ale ešte viac na duchovných dobrách.

 



 

[1] Porov. DruhÝ vatikÁnsky koncil, past. konšt. Gaudium et spes, 24: AAS 58 (1966) 1045.

[2] Porov. DruhÝ vatikÁnsky koncil, past. konšt. Gaudium et spes, 25: AAS 58 (1966) 1045.

[3] Porov. Lk 19, 13. 15.

[4] DruhÝ vatikÁnsky koncil, past. konšt. Gaudium et spes, 25: AAS 58 (1966) 1045.

[5] JÁn XXIII., encykl. Mater et magistra, 60: AAS 53 (1961) 416.

[6] Porov. DruhÝ vatikÁnsky koncil, past. konšt. Gaudium et spes, 25: AAS 58 (1966) 1045‑1046; JÁn Pavol II., encykl. Centesimus annus, 16: AAS 83 (1991) 813.

[7] JÁn Pavol II., encykl. Centesimus annus, 48: AAS 83 (1991) 854; porov. Pius XI., en­cykl. Quadragesimo anno: AAS 23 (1931) 184‑186.

[8] JÁn Pavol II., encykl. Centesimus annus, 36: AAS 83 (1991) 838.

            [9] JÁn XXIII., encykl. Pacem in terris, 36: AAS 55 (1963) 266.

[10] Pius XII., Rozhlasové posolstvo (1. júna 1941): AAS 33 (1941) 197.

[11] Porov. DruhÝ vatikÁnsky koncil, dogm. konšt. Lumen gentium, 36: AAS 57 (1965) 42.

[12] JÁn Pavol II., encykl. Centesimus annus, 25: AAS 83 (1991) 823.

[13] DruhÝ vatikÁnsky koncil, past. konšt. Gaudium et spes, 25: AAS 58 (1966) 1045.

[14] Porov. JÁn Pavol II., encykl. Centesimus annus, 5: AAS 83 (1991) 800.

[15] JÁn XXIII., encykl. Pacem in terris, 46: AAS 55 (1963) 269.

[16] Porov. Lev XIII., encykl. Diuturnum illud: Leonis XIII Acta 2, 271; tenŽe, encykl. Im­mortale Dei: Leonis XIII Acta 5, 120.

[17] Porov. 1 Pt 2, 13-17.

[18] Porov. už 1 Tim 2, 1-2.

[19] SvÄtÝ Klement RÍmsky, Epistula ad Corinthios, 61, 1-2: SC 167, 198‑200 (Funk 1, 178‑180).

[20] DruhÝ vatikÁnsky koncil, past. konšt. Gaudium et spes, 74: AAS 58 (1966) 1096.

[21] DruhÝ vatikÁnsky koncil, past. konšt. Gaudium et spes, 74: AAS 58 (1966) 1096.

[22] SvÄtÝ TomÁŠ AkvinskÝ, Summa theologiae, 1-2, q. 93, a. 3, ad 2: Ed. Leon. 7, 164.

[23] JÁn XXIII., encykl. Pacem in terris, 51: AAS 55 (1963) 271.

[24] JÁn Pavol II., encykl. Centesimus annus, 44: AAS 83 (1991) 848.

[25] Epistula Pseudo-Barnabae, 4, 10: SC 172, 100‑102 (Funk 1, 48).

[26] DruhÝ vatikÁnsky koncil, past. konšt. Gaudium et spes, 26: AAS 58 (1966) 1046; porov. tamže, 74: AAS 58 (1966) 1096.

[27] DruhÝ vatikÁnsky koncil, past. konšt. Gaudium et spes, 26: AAS 58 (1966) 1046.

[28] Porov. DruhÝ vatikÁnsky koncil, past. konšt. Gaudium et spes, 26: AAS 58 (1966) 1046.

[29] DruhÝ vatikÁnsky koncil, past. konšt. Gaudium et spes, 84: AAS 58 (1966) 1107.

[30] DruhÝ vatikÁnsky koncil, past. konšt. Gaudium et spes, 26: AAS 58 (1966) 1047.

[31] Porov. JÁn Pavol II., encykl. Centesimus annus, 43: AAS 83 (1991) 847.

[32] DruhÝ vatikÁnsky koncil, past. konšt. Gaudium et spes, 31: AAS 58 (1966) 1050.

[33] Porov. DruhÝ vatikÁnsky koncil, past. konšt. Gaudium et spes, 30: AAS 58 (1966) 1049.

[34] DruhÝ vatikÁnsky koncil, past. konšt. Gaudium et spes, 31: AAS 58 (1966) 1050.

[35] DruhÝ vatikÁnsky koncil, past. konšt. Gaudium et spes, 74: AAS 58 (1966) 1096.

[36] DruhÝ vatikÁnsky koncil, past. konšt. Gaudium et spes, 26: AAS 58 (1966) 1046.

[37] JÁn Pavol II., encykl. Sollicitudo rei socialis, 47: AAS 80 (1988) 581.

[38] Porov. JÁn XXIII., encykl. Pacem in terris, 61: AAS 55 (1963) 274.

[39] DruhÝ vatikÁnsky koncil, past. konšt. Gaudium et spes, 27: AAS 58 (1966) 1047.

[40] Cf Mt 5,43-44.

[41] DruhÝ vatikÁnsky koncil, past. konšt. Gaudium et spes, 29: AAS 58 (1966) 1048‑1049.

[42] Porov. DruhÝ vatikÁnsky koncil, past. konšt. Gaudium et spes, 29: AAS 58 (1966) 1048.

[43] Porov. Mt 25, 14-30;  Lk 19, 11-27.

[44] SvÄtÁ KatarÍna SienskÁ, Il dialogo della Divina provvidenza, 7: vyd. G. Cavallini (Roma 1995), s. 23-24.

[45] DruhÝ vatikÁnsky koncil, past. konšt. Gaudium et spes, 29: AAS 58 (1966) 1049.

[46] Porov. JÁn Pavol II., encykl. Sollicitudo rei socialis, 38‑40: AAS 80 (1988) 564‑569; tenŽe, encykl. Centesimus annus, 10: AAS 83 (1991) 805‑806.

[47] Pius XII., encykl. Summi Pontificatus: AAS 31 (1939) 426.

[48] Pius XII., Rozhlasový prejav (1. júna 1941): AAS 33 (1941) 204.

 

pápeži

usporiadanie dokumentov