Štefan Vragaš   

 Mier a rozvoj národov

 

1.     Rozvoj národov a úspešná medzinárodná spolupráca ako záruka pokoja vo svete

 

Mier a rozvoj národov idú ruka v ruke. Výstižný je výrok Pia XII. z jeho rozhlasového posolstva v roku 1939, keď povedal, že sa mierom nič nestráca, ale všetko sa môže stratiť vojnou.[1] Nad nezmyselným vojnovým ničením počas dvoch svetových vojen (1914-1918 a 1939-1945), ako aj nad pretekmi v zbrojení sa zamýšľa Ján Pavol II. v encyklike Centesimus annus. Vidí súčasnú situáciu vo svete a hovorí tu aj o nebezpečenstve a hrozbe atómovej vojny, ktorá by bola schopná zničiť celú zem i ľudstvo. (Porov. č. 17 a 18.)

Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii Gaudium et spes venuje otázke mieru vo svete celú piatu kapitolu s úmyslom „vysvetliť pravú a nadmieru šľachetnú povahu pokoja, odsúdiť neľudskosť vojny a obrátiť sa na kresťanov s vrúcnou výzvou, aby s pomocou Krista, pôvodcu pokoja, spolupracovali so všetkými na upevnení mieru medzi ľuďmi v spravodlivosti a láske a pripravovali prostriedky na jeho dosiahnutie" (č. 77).

Koncil odsudzuje vojnové konflikty, pri ktorých sa z hocijakých dôvodov ničí celý národ alebo národná menšina. Svetový pokoj však nemožno nikdy pokladať za istú, hotovú vec; bola by to falošná nádej. Za všeobecný pokoj vo svete sa treba neustále boriť. Koncil odsudzuje taktiež totálnu vojnu, ktorá by viedla k zničeniu miest a krajín aj s obyvateľstvom a nazývajú zločinom proti Bohu. Koncil požaduje raz navždy zažehnať vojnu, odstrániť zbrojenie a pripraviť takú budúcnosť, kde nebude viac vojen. (Porov. č. 79-82.)

S obšírnymi úvahami súčasného rozvoja spoločnosti a svetového mieru sa stretávame v encyklike Jána Pavla II. Sollicitudo rei socialis (1987), publikovanej na dvadsiate výročie Populorum progressio. Podľa Jána Pavla II. sa má vzájomná závislosť národov premeniť na skutočnú solidaritu, ktorá zase buduje na princípe, že pozemské dobrá patria všetkým. Solidarita je potom „cestou k mieru a zároveň aj k rozvoju" (Sollicitudo rei socialis, č. 39). Ján Pavol II. sa vrátil k tejto otázke aj v encyklike Centesimus annus, zdôrazňujúc, že tak ako „existuje spoločná zodpovednosť za vyvarovanie sa vojne, tak existuje kolektívna zodpovednosť za podporovanie rozvoja" (č. 52).

 

2.   Potreba organizovanosti v rámci spoločenstva národov

 

Z prirodzenej jednoty ľudskej rodiny vyplýva potreba organizovanosti, aby sa tak mohli dosiahnuť vytýčené ciele: spoločné dobro, rozvoj a pokoj národov. Ľudstvo ako právne spoločenstvo je schopné uplatňovať svoju autoritu len vtedy, ak si vytvorí náležité organizačné štruktúry. K vytvoreniu účinnej celosvetovej organizácie nabádal už pápež Pius XII. vo svojich rádiových príhovoroch. Táto požiadavka zodpovedá Božej vôli.[2]

V našom storočí sa podarilo vytvoriť významnú celosvetovú inštitúciu „Organizáciu spojených národov". Vznikla na konci druhej svetovej vojny r. 1945 a stanovila si za cieľ bezpečnosť národov, pokoj vo svete a podporu medzinárodnej spolupráce. Pokiaľ ide o túto spoluprácu, treba ju rozvíjať vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti: v ekonomickej, sociálnej, politickej, kultúrnej, výchovnej a zdravotnej oblasti. Významným činom Organizácie spo­jených národov je vypracovanie dokumentu pod názvom „Všeobecná deklarácia ľudských práv" (1948).

Podnety na prehĺbenie medzinárodných vzťahov a medzinárodnej solidarity v podobe organizácií vychádzajú taktiež z koncilovej pastorálnej konštitúcie Gaudium et spes. V piatej kapitole konštitúcie sa podčiarkuje, že je nutné zriaďovať medzinárodné ustanovizne a v nich spolupracovať, aby sa mohlo účinnejšie potlačiť zlo vo svete. Koncilový dokument uvádza aj niektoré konštruktívne smernice pre spoluprácu medzi národmi a vyzýva veriacich k plodnej účasti (č. 83-90). [3]

 

[1] Pozri F. Škoda, Základy katolíckej  sociálnej náuky, Košice, 1991  s. 154.

[2] J. Hôffner, La dottrina sociale cristiana, Roma 1979, s. 275.

[3] Pozri i Katechismus der katholischen. Kirche, München 1993, s. 614 a nasl.

 

Mier a spolupráca