Milan S. Ďurica

 

Rodina na Slovensku a učenie Cirkvi

  

 

 

Človek je stvorený na obraz a podobu Boha, preto tvorí vrchol všetkého, čo bolo stvorené. Jemu jedinému dal Stvoriteľ dary rozumu a slobodnej vôle, aby mohol poznať plán Boží ohľadom stvoriteľstva i seba samého a slobodne sa rozhodnúť na ňom spolupracovať, alebo sa proti nemu vzbúriť. Na týchto vlastnostiach človeka sa zakladá jeho jedinečná pozícia uprostred tvorstva (jemu Boh podriadil zem a všetko, čo na nej jestvuje), v nich korení charakter osobnosti ako subjektu základných a neporušiteľných práv (sloboda) a z nich vyplývajúcich mravných povinností (zodpovednosť). Boh nestvoril človeka ako jednorazový unikát, ale zveril mu priamu účasť na pokračovaní svojho stvoriteľského diela pre udržanie tohoto bytostného druhu na zemi v časovej následnosti historického vývoja svojho stvoriteľského plánu. Preto ho aj vybavil všetkými vlastnosťami, nevyhnutnými pre uskutočňovanie tohoto jeho bytostného poslania. Jednou z týchto základných, zo samej prírody človeka prýštiacich vlastností je jeho spoločenská povaha. Človek prichádza na svet ako jedno z najkrehkejších stvorení, ktoré bez všestrannej pomoci iných ľudí nie je vôbec vstave zachovať sa pri živote a dospieť k osobnej samostatnosti. Z tejto prirodzenej danosti vyplýva nutnosť a objektívna hodnota základnej spoločenskej bunky, ktorou je rodina.

Rodina je preto prvým a najdôležitejším spoločenským útvarom, lebo jej poslaním je spomenutá spolupráca na stvoriteľskom diele Božom. Rodina sprostredkuje jednotlivej osobe život a poskytuje jej možnosť zachovať sa pri živote a dospieť v samostatnú osobu. Tak, ako má jednotlivá osoba od samej prírody svoje nikým a ničím neporušiteľné právo na jestvovanie a na slobodný rozvoj svojich ľudských kvalít, tak zdieľa tieto práva aj rodina ako základná bunka každého iného spoločenského útvaru.

Preto hlava rodiny má:

-   prirodzené právo na prácu, ktorá mu zaistí materiálne podmienky života a vývinu rodiny;

-   preto majú rodičia právo na voľný čas, aby sa mohli venovať náležitej opatere a základnej výchove svojich detí.

Dr. Jozef Tiso považuje rodinu za prvú a najdôležitejšiu školu, ktorá má splniť voči dieťaťu svoje nenahraditeľné úkoly.

 

Rodina podľa neho:

-   je prameň, z ktorého plynie život;

-   je prvá škola, ktorá učí myslieť;

-   je prvý chrám, ktorý učí modliť sa;

-   je prvá dielňa, ktorá učí pracovať;

-   je aj prvá spoločnosť, ktorá učí spolunažívať v láske a spravodlivosti.[1]

 

Rodinný život vypestúva človeka pre spoločnosť. V rodinnom živote vyrovnávajú sa protivy, otupujú sa ostne rozličných záujmov, riešia sa každodenne veľké problémy v pomere jednotlivca k celku. Rodinný život je práve tým činiteľom, ktorý je tak vážne a mimoriadne potrebný pre život celého národa.

Rodinný život je kolektívum, v ktorom sa uplatní každý jednotlivec. V rodinnom živote niet rozdielu medzi jedným a druhým. V rodinnom živote nestojí, alebo aspoň málokedy, záujem jedného proti druhému, a keď áno, tak je tu jednotlivec, ktorý tieto otázky rieši, otec, ktorý nesie zodpovednosť za všetkých. Otec by bol slabý vo svojej osobitnosti, keby sa nemohol opierať o všetkých členov rodiny. V nej sa vyrovnávajú najzvláštnejšie povahy. Niet tu nenávisti, ani závisti, a keď niekto chce ukázať, že vie dosiahnuť viac, ako tí iní, vtedy ostatní s priazňou sledujú jeho počínanie a tešia sa jeho úspechu, lebo prináša šťastie celej rodine. Tu je vyriešený problém jednotlivca k celku.[2]

Rodina však má aj svoje prirodzené ohraničenie čo do možnosti prispieť k úplnému rozvitiu osobných kvalít človeka. Musí si to uvedomiť a pestovať v dieťati najmä to, čo mu iné spoločenské jednotky a ustanovizne dať nemôžu.

Rodina nie je na to, aby rozvinula pred časom rozum dieťaťa; to ponechá na školu, ale nemôže nedbať vychovávať v dieťati citový život. Táto výchova citová, aby dieťa vedelo byť nežné, horieť láskou, aby vedelo obetovať, byť verné, to musí dať dieťaťu rodina. Ako sa dieťa v rodine vychová, tak pôjde svetom. Nikto nenapraví viacej, čo sa v rodine pokazilo.[3]

Jednotlivá osoba vo svojom raste a vývoji má nároky a požiadavky, ktorých splnenie presahuje možnosti rodiny. Ide tu o vyššie vzdelanie, o prípravu na pracovnú kvalifikáciu v zamestnaní, o kultúrne hodnoty vôbec. Preto je zase len prirodzenou nutnosťou, aby mal človek naporúdzi iný spoločenský útvar, ktorý by bol vstave dopomôcť mu k upokojeniu.

 

Preto hlásime sa ku kresťanskému prehĺbeniu naroda a k štátu kresťanského poriadku, v ktorom sa zákony vynášajú v duchu zodpovednosti pred najvyššou autoritou Boha, a v ktorom kresťanské myšlienky spravodlivosti a lásky sú základnými piliermi sociálneho a mravného poriadku; v ktorom sa výchova detí vedie v duchu večných zásad najväčšieho pedagóga Krista, v ktorom základná bunka spoločenského života, rodina, je bránená ochranou jednotnosti a nerozlučiteľnosti, v ktorej vládne nie teror brutality a fyzického násilia, lež idea opravdivej mravnej slobody.[4]

 

Už sme videli, akú dôležitosť vo svojej všeobecnej náuke o spoločnosti pripisoval dr. Jozef Tiso rodine. Rodina preto tvorila aj prvoradý predmet jeho sociálnej politiky.

Prvou starosťou bude preto umožniť zakladanie rodiny a zabezpečiť hmotné predpoklady jej jestvovania.

U zamestnanectva každého druhu, a najmä u robotníctva treba preto prikročiť k uzákoneniu tzv. rodinnej mzdy, resp. rodinných platov, aby mladému mužovi bolo umožnené uzavrieť manželstvo a aby v ňom vhodnou úpravou príplatkov na ženu a deti, stupňované podľa ich počtu, bola zabezpečená výživa rodiny a výchova detí. (...)

Tisov náhľad na zamestnanie ženy vychádzal z jeho presvedčenia o absolútnej priorite rodiny ako základnej prirodzenej spoločenskej jednotky.

Pod týmto zorným uhlom bude vyriešená aj otázka zamestnávania vydatých žien. Zásadou musí zostať, že vydaté ženy treba vrátiť rodinnému kruhu, lebo ony sú povolané viesť a udržovať vladárstvo v rodine, kde je ich pravé miesto. Táto zásada, prirodzene, nepopiera právo žien na vyššie vzdelanie a na dosiahnutie tomu zodpovedajúceho postavenia, nakoľko sú na to špeciálnou schopnosťou povolané a existenčne odkázané.[5]

 

Rodinný život treba podporovať aj umožnením lacného a zdravého bývania, o čo je postarané v rámci starostlivosti o stavebný ruch. Lacný a zdravý byt je práve tak základom rodinného života, ako príslušný dôchodok vydržovateľa rodiny.[6]

Túto svoju ideu neskôr už ako prezident republiky rozviedol pri uskutočňovaní štátnej akcie tisíc rodinných domkov.

Zo sociálnych potrieb vyzdvihujeme najmä stavbu rodinných domkov pre robotníkov, ale i pre zamestnancov iného druhu. So stavbou rodinných domkov je spojená starosť o rodinu. Rodina len vtedy bude položená na tie základy, na ktorých má byť, keď bude mať riadny byt. Keď hovorím riadny byt, to znamená, že dom musí byť primeraný zamestnaniu rodiny. (...) Všetko má pravý zmysel vtedy, keď vyhovuje prirodzeným potrebám. Vedúcou zásadou má byť: ubytovať sa primerane spoločenskému postaveniu. V takomto byte sa človek najlepšie cíti, ako strom, zasadený do najzodpovednejšej pôdy, prináša najlepšie ovocie. Pri stavbe rodinných domkov rozhoduje aj určitá tradícia. Zmýšľanie a duševná ustrojenosť ľudí v mnohých prípadoch rozhodujú, aký má byť byt. Je veľa rodín, v ktorých sa všetci veľmi dobre cítia, keď sú spolu v kuchyni. Kuchyňa im je milšia ako veľké zariadené sály.

Stavba rodinných domkov nemôže ísť ani lineárne podľa jedného kopyta, lebo nemôžeme ľudí zoškatuľkovať. Musíme dávať veľký pozor, aby sme neobstrihávali individualitu ľudí. Aj individualita má svoje požehnanie pre celok. Domky budeme teda stavať tak, aby ľuďom vyhovovali. Postaráme sa, aby pri každom domku bola záhrada a kus zeme na obrábanie. Veľkú mieru životných potrieb si zabezpečíme tak, keď si to rodiny vypestujú doma, v záhrade. Taká záhradka, kus zeme pri domku, je požehnaním pre telesné i duševné zdravie rodiny.[7] Dr. Jozef Tiso vedel z vlastných skúseností kaplána, farára i dlhoročného politického pracovníka, že bytová otázka na Slovensku v tom čase nebola iba otázkou robotníctva, prípadne iných sociálne slabších vrstiev, ale týkala sa azda najväčšej časti slovenského obyvateľstva. Preto vo svojom vládnom programe vyhlásil:

Bytovej kultúre slovenského ľudu musíme venovať veľkú pozornosť. Podľa tejto kultúry sa posudzuje kultúra národa vôbec a už aj preto venujeme svoju starostlivosť bývaniu obyvateľstva, slovenského ľudu na našich dedinách a na perifériách našich miest. Bývanie je podstatnou súčiastkou životnej úrovne rodinného života a bez riešenia tejto otázky nemožno dosiahnuť ani zvýšenia životnej úrovne obyvateľstva, ani zlepšenia v postavení rodiny. Preto v doterajších snahách zákonných opatrení o stavebnom ruchu sa bude pokračovať a tieto sa budú v rámci možnosti aj zlepšovať. Naším ideálom je, aby na novom Slovensku nebolo človeka, ktorý by nemal poriadnu strechu nad hlavou.

 

 

Literatúra:

 

ĎURICA, Milan, Jozef Tiso slovenský kňaz a štátnik I. 1887 - 1939, Piovan editore, Abano Terme 1989, s. 197 – 230.

ĎURICA, Milan, Jozef Tiso slovenský kňaz a štátnik I. 1887 - 1939, Matica slovenská, Martin 1992, s. 153 – 155.

 



[1] Slovák, 1939, č.44.

[2] Slovák, 1941, č.66.

[3] Slovák, 1939, č. 146.

[4] Kultúra, 1933, č.9.

[5] Slovák, 1939, č.44.

[6] Tamže.

[7] Slovák, 1941, č.37.

 

 

  Manželstvo a rodina