Štefan Vragaš   

 

Princíp solidarity

Solidarita je ďalší dôležitý princíp, čo riadi spoločenský život. Na základe princípu solidarity sa každá osoba spája s osudom spoločnosti ako jej člen a vo svetle evanjelia je každý človek spolu so všetkými luďmi účastný na vykúpení. V encyklike Sollicitudo rei socialis pápež Ján Pavol II. osobitným spôsobom podčiarkol princíp solidarity, nazvúc ho ľudskou a kresťanskou čnosťou. Opis princípu solidarity je veľmi výstižný: „Skutočnosť vzájomnej závislosti sa dnes chápe ako rozhodujúci systém vzťahov hospodárstva, kultúry, politiky a náboženstva a prijíma sa ako morálna kategória. Ak sa teda vzájomná závislosť prijme v tomto zmysle, potom sa patričná odpoveď na ňu, t. j. solidarita stáva morálnym a sociálnym postojom, ,čnosťou'... Praktizovanie solidarity vo vnútri spoločnosti je vtedy účinné, ak sa jej jednotliví členovia navzájom rešpektujú ako osoby... Biskupské heslo pápeža Pia XII. znelo: Opus iustitiae pax, t. j. Pokoj je ovocím spravodlivosti. Dnes by sa mohlo presne to isté a rovnakou silou biblickej inšpirácie povedať: - Opus solidarietatis pax, t. j. pokoj je ovocím solidarity... Solidarita je nepochybne kresťanská čnosť (Sollicitudo rei socialis, č. 38-40).[1]

Mravné postuláty tohto princípu zdôrazňujú, že všetci ľuďia, skupiny, spolky, organizácie, národy a kontinenty majú mať aktívnu účasť na výstavbe hospodárskeho, politického a kultúrneho života.

Princíp solidarity sa dá vyjadriť touto jednoduchou formulou: Ľudia sú nevyhnutne odkázaní jedni na druhých a rozličným spôsobom závisia jedni od druhých. Ľudia však musia správne uskutočňovať túto závislosť pre dobro jednotlivcov, ako aj celku a niesť zodpovednosť za druhých a za celé spoločenstvo, a naopak, i spoločenstvo musí zase zobrať na seba starosť o jednotlivých členov.

Inými slovami: jeden za všetkých a za spoločnú vec, a naopak, všetci za jednotlivca a za spoločnú vec. Ide tu o sociálne cítenie a vedomie zodpovednosti.

Princíp solidarity možno vy vodiť aj zo zlatého pravidla, ktorého formulácia sa nachádza u sv. Matúša 7, 12: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im.  Ide principiálne o to, nie egoistický myslieť a konať, lež solidárne.

Ježiš Kristus, stelesnená láska, je najsilnejším dôvodom a pohnútkou kresťanského princípu solidarity. Boh sa stal preto človekom, aby sme my jeden druhého ľudsky prijali, preto niesol za nás kríž, aby sme aj my pomáhali jeden druhému k dôstojnému životu človeka. Je to solidarita, čo pramení v láske k Bohu a k blížnym.

Podľa kardinála Hôffnera princíp solidarity vyplýva z ontickej reality, je zakotvený v ľudskej osobe a jej sociálnej povahe a poukazuje na mravnú zodpovednosť, čím sa stáva etickým princípom.[2]

Skutočnosť, že jedni závisia od druhých, neznamená hneď automaticky vytvárať priaznivé podmienky. Vzájomná závislosť môže priniesť i úpadok a stať sa prameňom vážnych nezrovnalostí. Je potrebné, aby si človek bol vedomý svojej zodpovednosti voči druhým, a aby sa usiloval s nimi nadviazať čestné vzťahy.

Na to, aby sme spoznali, až pokiaľ ako ľudia sme odkázaní jeden na druhého, je veľmi prospešné urobiť pozorovanie so zvieratami. Zvieratá sa oveľa rýchlejšie a skôr stávajú samostatné, zatiaľ čo človek potrebuje veľmi dlho a v omnoho väčšej miere rodičov alebo ich zástupcov. Zviera sa najviac drží svojich inštinktov, ľudia oproti tomu potrebujú nepretržitú formáciu, výchovu a styky hmotného i duchovného charakteru. Spomínaná závislosť sa neobmedzuje iba na detstvo a mladosť, ale trvá po celý život. Čím viac sa rozvíja a zdokonaľuje život, ako to vidíme v súčasnej modernej civilizácii, tým viac sa zužuje u jednotlivca okruh činnosti. Človek sa stáva špecialistom a v mnohých ďalších životných oblastiach závisí od iných špecialistov. Táto zásada platí tak pre jednotlivcov, ako aj pre spoločenstvá.

Netreba si však myslieť, že sa ľudia nachádzajú v nevýhode pre ich intenzívnu vzájomnú závislosť. Táto závislosť nie je len znakom nedostatku, ale v oveľa väčšej miere znakom obohatenia. Ľudia pri vzájomnej závislosti stoja pred veľkými možnosťami, ktoré môžu realizovať v rámci úzkej spolupráce.

Ľudia závisia nevyhnutne jedni od druhých, pretože sú osoby. Princíp solidarity, ako sa už raz podčiarklo, tkvie v metafyzickom bytí človeka. Z jednej strany človek ako osoba má vedomie samého seba, na druhej strane sa však súčasne stáva prístupným iným osobám. O čo viac si príslušná osoba uvedomuje samu seba, o to viac sa stáva prístupná iným. A naopak, ak ľudská osoba nieje v uvedomenom spojení s inými, nerozvíja sa, ale zakrpatieva. Pre nedostatok kontaktu s inými osobami sa jednotlivec naplno nevyvinie.

Opravdivé a typické ľudské hodnoty, láska, vďačnosť, obetovanie sa pre iných, úcta voči iným sa realizujú iba vo vzájomnom styku ľudských bytostí. Ľudia vytvárajú vznešené duchovné a kultúrne hodnoty len v spoločenstve, spoločným užívaním a prácou. K solidárnej angažovanosti pobáda aj encyklika Jána Pavla II. Sollicitudo rei socialis, keď uvádza: „Ako pozitívne znamenie súčasnosti môžeme označiť rastúce povedomie solidarity biednych medzi sebou, ich iniciatívy vzájomnej pomoci, verejné zhromaždenia v spoločenskom živote, pričom neprichádza k násilnostiam,... (č. 39).[3]



[1] Pozri Texte zur katholischen Soziallehre (Die sozialen Rundschreiben der Päpste und andere kirchliche Dokumente, (O.v. Nell-Breuning, J. Schasching), Köln 1989, s. 704-706.

[2] J. Hoffner, Christliche Gesellschaftslehre, Köln 1989, citujeme z talianskeho prekladu La dottrina sociale cristiana, Roma 1979,  s. 32-33. Pozri i E. Combi, E. Monti, Fede cristiana e agire sociale, Milano 1994, s. 118-121.

[3] Pozri Texte zur katholischen Soziallehre, s. 705.

Princípy