Štefan Vragaš   

Princíp spoločného dobra

 

Medzi princípy, ktoré usmerňujú a podmieňujú život spoločenstiev a celej spoločnosti, patrí na prvom mieste princíp spoločného dobra.

Vzájomná závislosť ľudí a povinnosť vzájomne spolupracovať sa odzrkadľuje na spojitosti medzi všeobecným (spoločným) dobrom a dobrom jednotlivca.

V čom tkvie dobro (blaho) spoločenstva (spoločnosti), tzv. spoločné, všeobecné, kolektívne dobro?

Spoločné dobro je súhrn spoločenských podmienok, ktoré umožňujú a napomáhajú dokonalý rozvoj ľudskej osobnosti všetkých jednotlivcov spoločnosti.[1]

Subjektom spoločného dobra je spoločenstvo: rodina, skupina (napr. hospodárske, športové alebo kultúrne združenie), celé spoločenstvo štátu, alebo spoločenstvo všetkých národov, ako aj každá osoba, každý jednotlivec.

Princíp spoločného dobra hovorí, že toto spoločné dobro je najvyšším zákonom spoločnosti, lebo zdôvodňuje spoločenskú autoritu, zaväzuje členov spoločnosti a určuje zásadu prednosti dobra (blaha) spoločnosti pred dobrom jednotlivcov. Spoločné dobro je základným princípom budovania spoločnosti a zárukou sociálnej spravodlivosti. V tomto zmysle ho možno definovať ako všeobecné realizovanie sociálnej spravodlivosti. I keď spoločenské dobro stojí nad dobrom jednotlivca, nemožno toto dobro odlúčiť od dobra osôb. Dobro jednotlivca zahrňuje v sebe celého človeka s jeho materiálnymi a duchovnými potrebami.

Keď Druhý vatikánsky koncil hovorí o spoločnom dobre, má na zreteli prostriedky a spôsob, ako získať, zveľaďovať a zachovávať spoločné dobrá (bona communia). Každá spoločnosť, aby mohla dosiahnuť dobrá, potrebuje organizáciu, inštitúcie, finančné prostriedky a účinné použitie týchto činiteľov. V skutočnosti sa spoločné dobro definuje ako „súhrn podmienok spoločenského života, v ktorých by jednotlivci, rodiny a organizácie mohli plnšie a ľahšie dosiahnuť svoju vlastnú dokonalosť (Gaudium et spes, č. 74).

Príklad. Medzi dobrami, ktoré musia ležať na srdci občanom štátu a celému svetu, je na poprednom mieste vzdelanie. Vzdelanie občanov tvorí základnú súčasť spoločenského dobra štátu. Nieje však pravda, že vzdelanie ako spoločné dobro štátu vyplýva z jednoduchého súčtu stupňov vzdelania občanov. Štátom organizované vzdelanie získava značné prehĺbenie. Toto by nebolo možné, keby sa ľudia usilovali separátne získať vzdelanie a nezdružili by sa do spoločného podujatia.

Pre pokojný a všeobecne prosperujúci život v spoločnosti má princíp spoločného dobra elementárny význam. Ak by jednotlivci a skupiny hľadeli iba na vlastné záujmy, spoločenský život by buď ochrnul, alebo by sa presadilo právo silnejšieho. Je preto nutné, aby sa ciele a záujmy jednotlivcov orientovali na všeobecné dobro spoločnosti. Najvyššiu zodpovednosť za spoločné dobro však nesie štát. No v praxi veci vyzerajú často tak, že mnohí chcú žiť na úkor druhých alebo celej spoločnosti, kým sami ani prstom nepohnú pre spoločné dobro občanov. Tí však, čo chcú bezohľadne využiť spoločnosť, zruinujú i tú najlepšie organizovanú spoločnosť. Ochrancom spoločného dobra je štát, čo treba osobitne podčiarknuť.[2]

Sme zvyknutí robiť štát zodpovedným za záujmy spoločného dobra. Celkom právom. Ide vlastne o prvú a najdôležitejšiu úlohu štátu. Štát je skutočne najvyšší ochranca a najvyššia garancia spoločného dobra. V tomto tkvie právno-filozofické odôvodnenie štátu.

Pred časom štát niesol starosť o právnu istotu a vnútorný mier, ako aj o ochranu pred nepriateľskou hrozbou zvonka, zatiaľ čo v súčasnosti pripadá modernému štátu vždy väčšia zodpovednosť za spoločné dobro v sociálnej a hospodárskej oblasti, aby občanom vytváral čo najlepšie ekonomické a sociálne podmienky.

No na druhej strane nemožno prenechať celú zodpovednosť za všeobecné dobro spoločenstiev (spoločnosti) iba štátu. Spoločné - všeobecné dobro (bonum commune) je spoločným cieľom všetkých členov spoločenstva, a preto musia jednotlivci podrobiť vlastné záujmy spoločnému dobru.

Jedným zo spoločných dobier je napríklad ochrana životného prostredia, za čo nesú zodpovednosť tak jednotlivci, ako aj štát. Ďalším príkladom spoločnej zodpovednosti za spoločné dobro v štáte je boj proti akútnej nezamestnanosti. Ako v prvom prípade, tak aj v otázke nezamestnanosti, je štát odkázaný na spoluobčanov, na ich aktívnu spoluprácu pri zlepšovaní situácie.

V každom prípade štát ako taký, pretože vlastní najúčinnejšie prostriedky na zabezpečenie rozvoja, má povinnosť účinne podporiť a chrániť celkový rozvoj tak jednotlivcov, ako aj parciálnych spoločenstiev, a to podľa ich dôležitosti.

Pokiaľ ide o spoločné dobro tak jednotlivca, ako aj spoločnosti, dôležitou sa stáva zásada prednosti. Najprv treba zdôrazniť, že samo osebe niet principiálneho protikladu medzi spoločným dobrom spoločnosti, štátu a medzi správne chápaným dobrom jednotlivca, pretože dobro jednotlivých členov je zveľaďujúcou časťou spoločného dobra celku. A naopak, spoločné dobro celku je zase predpokladom na realizáciu dobra jednotlivcov. No v prípade napätia medzi oboma dobrami, keď vznikne tzv. konkurencia medzi oboma dobrami, vtedy platí zásada: Ceteris paribus bonum commune preacedit bono singulári. (Za rovnakých podmienok, prípadne za situácie na rovnakej úrovni, spoločné dobro má prednosť pred dobrom jednotlivca.) Prízvukovanie rovnakých podmienok a rovnakej úrovne je dôležité, pretože sú veci, čo stoja i na vyššej úrovni, ako napríklad rešpektovanie svedomia jednotlivca, čo má vždy prednostné právo. V skutočnosti ozajstné dobro jednotlivca a ozajstné spoločné dobro celku si nemôžu protirečiť, tak ako si neprotirečia jednotlivec a pravá spoločnosť. Môže však vzniknúť napätá situácia, keď sa niekto dožaduje určitých nárokov v mene spoločného dobra alebo dobra jednotlivca. Tieto požiadavky môžu byť neodôvodnené a nespravodlivé, a tak môžu viesť ku konfliktom. Keď napríklad jednotlivý občan v mene svojho domnelého individuálneho dobra odmieta štátu platiť spravodlivé dane, v pravde nejde o dobro jednotlivca, lež o individualistický nárok, vchádzajúci do konfliktu so spoločným dobrom celku.

Keď sa teda vyskytne konflikt medzi dobrom jednotlivca a všeobecným dobrom, uchyľujeme sa k už raz zdôraznenej zásade: Spoločný úžitok má prednosť pred súkromným úžitkom. S touto zásadou sa však musí rozumne narábať. Ak by sa s ňou rozumne nezachádzalo, a ak by sa nerobilo potrebné distingvovanie, mohla by sa jednotlivcovi ľahko páchať krivda. V sporných prípadoch medzi dobrom jednotlivca a dobrom spoločnosti riešenie musí vychádzať z dvoch základných úvah. Na jednej strane treba zaručiť spoločné dobro aj prinesením obetí jednotlivcov. Na druhej strane zriekanie a obete jednotlivcov v prospech spoločného dobra nesmú byť natoľko veľké, aby sa nakoniec viac znemožňoval, ako napomáhal osobný vývoj väčšiny členov spoločenstva. V záujme spoločného dobra štát musí vyžadovať od policajných orgánov, aby boli pripravené vystaviť sa nebezpečenstvu a obetovať i život. Tu spoločné dobro, t. j. bezpečnosť života väčšiny občanov, prevyšuje individuálne dobro niektorých jednotlivcov.

A tak zásada uprednostnenia spoločného dobra celku pred dobrom jednotlivcov nie je absolútna, ale skôr relatívna. Treba vždy prihliadať na to, čo sa ukazuje ako potrebné pre normálny rozvoj väčšiny členov spoločenstva.

Nositelia spoločenskej autority (či už v rodine, v spolkoch, v stranách, v Cirkvi a štáte) nesú zodpovednosť za spoločné dobro. Autorita sa preto musí zasadzovať o to, aby vládla lojalita, solidárnosť medzi jednotlivcami ako záruka súladu medzi dobrom celku a jednotlivcov. Autorita nesmie kapitulovať pred egoistickým tlakom jednotlivcov alebo skupín. Egoistické tendencie sa prejavujú všade. Z nich možno poukázať na dve extrémne tendencie: individualistický liberalizmus a marxisticko-leninský kolektivizmus. Extrémny liberalizmus zastáva mienku, že sa spoločné dobro stane len vtedy skutkom, ak sa ponechá úplná voľnosť záujmom jednotlivcov. Liberalizmus však neberie ohľad na to, že pod vplyvom naskytnutých možností jedni budú stále silnejší a druhí zase stále slabší, biednejší.

Pre marxisticko-leninský kolektivizmus platí oproti tomu len spoločný záujem, iba to slúži dobru, čo slúži spoločnosti. Kolektivizmus stavia spoločnosť nadovšetko a jednotlivec je tu iba pre ňu. Pre tento cieľ sa obetujú i oprávnené nároky a záujmy jednotlivca. Oba tieto systémy znevažujú ľudskú osobnosť s jej právami a povinnosťami.[3]

Pre človeka, ktorý verí v Krista, vzhľadom na spoločné dobro, zaujíma Cirkev prvé miesto. Cirkev je pre veriacich podstatnou zložkou spoločného dobra. Dobrá, ktoré Kristus zveril Cirkvi a ktoré sa ona usiluje zachovať a rozvinúť, sú vykupiteľské a nadprirodzené (napr. sviatosti).

Dnes sa častejšie kladie otázka, či všeobecné dobro štátu zahŕňa náboženské hodnoty. Odpovede znejú rozdielne a taktiež prax jednotlivých štátov je rozličná. Štáty s bojovým ateizmom si kládli za úlohu bojovať proti náboženstvu a zničiť ho.

Ďalej jestvuje neutralistický a laicizačný názor štátu, podľa ktorého spoločné dobro spoločnosti, štátu, nezahŕňa náboženské hodnoty. Štát sa správa voči náboženstvu indiferentné.

Pojem spoločného dobra, ktorý vychádza z celkového pohľadu na ľudskú osobu, nesmie vylučovať náboženstvo z okruhu hodnôt, ktoré má štát podporovať. Náboženstvo tvorí podstatnú časť celkovej formácie človeka. A tak štát, ktorý zostáva indiferentný voči náboženstvu, nenapomáha spoločné dobro a rozvoj svojich občanov. Štátna moc má nielen zabezpečiť náboženskú slobodu, ale má súčasne vytvoriť aj podmienky pre slobodné vyznávanie náboženstva. (Porov. Dignitatis humanae, č. 6.)

Náboženstvo nieje privátnou záležitosťou, aleje verejnou vecou, a preto štát musí byť voči nemu tolerantný, má ho rešpektovať, chrániť a podporovať.

Ešte poznámka o medzinárodnom spoločnom dobre, teda o všeobecnom dobre celej ľudskej spoločnosti. V našej modernej dobe už nejestvuje hmotné dobro, ktoré by bolo v jednej krajine alebo v jednom štáte celkom sebestačné a nezávislé od iných krajín, iných štátov. Je tu vzájomná závislosť všetkých krajín a štátov na svete. Všetky krajiny, či bohaté alebo chudobné, musia politicky a hospodársky spolupracovať. Spolupracovať musia z viacerých dôvodov: pre neustály vzrast svetovej populácie, pre rozvoj industrializácie a s tým súvisiacu potrebu surovín a špecializácie, pre možnosti dopravných spojov obopínajúcich celý svet atď. Jednotlivé štáty dnes tak veľmi závisia od seba, že každý z nich môže dosiahnuť vlastné spoločné dobro len vtedy, ak spolupracuje s druhými a zároveň prispieva k spoločnému dobru celej ľudskej spoločnosti. Druhý vatikánsky koncil poznamenáva: „...pretože vzájomná závislosť neprestajne vzrastá a pomaly sa šíri na celom svete, ...stáva sa preto aj spoločné dobro čoraz univerzálnejším, zahŕňajúc práva a povinnosti, týkajúce sa celého ľudského pokolenia (Gaudium et spes, č. 26).[4]

K vzájomnej spolupráci krajín vyzýva i najnovšia sociálna encyklika Jána Pavla II. Centesimus annus (1991). Po páde komunistických režimov v strednej a východnej Európe západné krajiny by mali poskytnúť solidárnu pomoc, aby sa tieto štáty mohli dobre zapojiť do medzinárodného života a podielať sa na spoločnom dobre národov, pričom by sa nemala zanedbať ani pomoc krajinám tretieho sveta a spolupráca s nimi (pozri Centesimus annus, č. 28 a 35).

 


[1] Pozri Ján XXIII., Mater et magistra, č. 65. In: Texte zur kath. Soziallehre (Die sozialen Rundschreiben der Päpste und andere kirchliche Dokumente, (O.v. Nell-Breuning, J. Schasching), Köln 1989, s. 215-216, a Pacem in tenis, č. 55, Texte..., s. 296. Pozri i DokumentyI., Gaudium et spes, č. 26. Charakteristiku spoločného dobra u pápežov Leva XIII. a Pia XI. pozri F. Škoda, Základy katolíckej sociálnej náuky, Košice 1991, s. 21-23.0 historickej evolúcii tohto princípu pozri E. Combi, E. Monti, Fede cristianae e agire sociale, Milano 1994, s. 113-117. A. Klose, Untemehmerethik, Linz 1988, s. 122-123.

[2] T. Herr, Katholische Soziallehre, Paderborn 1987, s. 56 a nasl.

[3] Katholisches Soziallexikon,  heraugegeben von A. Klose, W. Mantl, V. Zsifkovits, Insbruck-Wien-München 1980, s. 859.

[4] Úsilie o medzinárodné spoločné dobro pozri encykliky: Pavol VI. Populorom progressio (1967) a Ján Pavol II. Sollicitudo rei socialis (1987).

Princípy