Štefan Vragaš   

Princíp subsidiarity 

Princíp subsidiarity (vzájomnej podpory, pomoci) zaujíma v katolíckom sociálnom učení osobitné miesto. Často sa nazýva i klasickým sociálnym princípom katolíckej sociológie. Tento princíp chráni ľudskú osobu, organizácie a miestne spoločenstvá pred nebezpečenstvom straty svojej vlastnej oprávnenej autonómie. Je princípom prednosti a zdôrazňuje právo a povinnosť vlastnej zodpovednosti a svojpomoci. Dalo by sa povedať, že ide o princíp „decentralizácie“.[1]

Slovo subsidiarita sa odvodzuje z latinského výrazu „subsidium“, čo je pôvodom vojenský termín a označoval rezervu, zálohu. Rímska vojenská terminológia rozlišovala bojujúce šíky na fronte (prima acies) od rezervných šíkov (subsidiariae cohortes), čo stáli pripravené v zálohe.

Pojem „subsidiarity“ sa preniesol z vojenskej oblasti na spoločnosť, spoločenské usporiadanie a označuje poskytnutie pomoci. Pojmom subsidiarity označujeme kompenzujúci zásah (pomocný zákrok) väčších sociálnych organizmov, na prvom mieste štátu, na prospech jednotlivcov alebo menších sociálnych skupín, napríklad rodiny. Je pravda, že princíp subsidiarity predpokladá princíp solidarity a spoločného dobra, no nestotožňuje sa s nimi. Ako sme už videli, princíp solidarity hlása, že ľudia závisia jeden od druhého, že jednotlivec zodpovedá za spoločenstvo a má voči nemu záväzky, práve tak ako spoločenstvo zodpovedá za jednotlivca a je mu zaviazané. A túto vzájomnú závislosť stavia do jasného svetla práve spoločné dobro. Oproti tomu princíp subsidiarity (vzájomnej podpory) predstavuje všeobecné pravidlo, všeobecný poriadok, podľa ktorého pomoc (podpora) môže a má vychádzať od vyššieho smerom k nižšiemu, t.j. od spoločenstva (štátu) k jednotlivcovi a od spoločenstva (štátu) k čiastkovým komunitám.

Klasickú definíciu princípu subsidiarity (vzájomnej podpory) nájdeme v encyklike Pia XI. Quadragesimo anno. Pápež tu formuloval ešte dnes platným spôsobom subsidiárnu pomoc, t.j. z rezervy poskytovanú pomoc tomu, kto ju bezprostredne potrebuje, takto: „Nieje dovolené odňať jednotlivcom a zveriť spoločenstvu to, čo môže vykonať vlastnými silami a vlastnou usilovnosťou. Súčasne je nesprávne preniesť na vyššie a väčšie spoločenstvá to, čo sa dá realizovať v menších a nižšie postavených spoločenstvách. Všetko toto znamená škodu a narúša spoločenský poriadok. Akákoľvek činnosť každej spoločnosti je svojou podstatou a povahou subsidiárna; má napomáhať členom spoločenského združenia, a nie ich zničiť a pohltiť.“

A o niečo nižšie Pius XI. uvádza: „Čím bude dokonalejší hierarchický poriadok medzi rozličnými spoločenskými združeniami a spoločenstvami a bude sa prihliadať na princíp subsidiárnej činnosti, o to účinnejšie sa bude dariť spoločenskej autorite a prosperite a o to šťastnejšia bude situácia štátu.“[2] Pius XII. definoval princíp subsidiarity ako základný princíp, ktorý Cirkev vždy bránila. Podlá tohto princípu činnosť a zásahy zo strany spoločnosti majú vždy podporný charakter a majú za ciel doplniť činnosť jednotlivca, rodiny alebo sociálnych skupín.[3]

Ján XXIII. v encyklike Mater et magistra potvrdzuje náuku Pia XI. a Pia XII., keď uvažuje, že zásahy verejnej vrchnosti majú predovšetkým integrovať, usmerňovať, napomáhať, koordinovať a dopĺňať podľa subsidiárneho princípu, ktorý Pius XI. vyjadruje v encyklike Quadragesimo anno.[4]

Princíp subsidiarity dáva odpoveď, kedy môže alebo musí spoločnosť prispieť svojou výpomocou a kedy nie. Ide tu o určenie kompetentnosti, akú má spoločnosť (štát) oproti parciálnym komunitám a jednotlivcom. Nieje však úlohou štátu strhnúť na seba čo najviac kompetencie a centrálne spravovať celý spoločenský život. Práve princíp subsidiarity vyžaduje, aby vyššie spoločenstvo podporovalo iniciatívu nižších spoločenských združení a skupín. Princíp subsidiarity je všeobecno-spoločenský štruktúrny princíp každej slobodnej, ľudsky dôstojnej spoločnosti. Každé určenie kompetencie v štáte, v spoločnosti a spoločenských skupinách by sa malo riadiť podľa princípu subsidiarity, pričom majú prvé miesto menšie a nižšie postavené spoločenstvá a inštitúcie, po nich vyššie spoločenské organizmy a napokon štátna ustanovizeň.

Princíp subsidiarity nachádza svoj základ v slobode, dôstojnosti a vo vznešenosti ľudskej osoby, ako aj v štruktúre a povahe sociálnych skupín. Človek ako stvorená bytosť prevyšuje spoločnosť. Táto mu má napomôcť realizovať cieľ osobného života. Keď sa osvetľuje charakter tohto princípu, hovorí sa, že je princípom vecným, ontologickým, právnym, etickým, zaväzujúcim.[5]

Na jednej strane princíp subsidiarity chráni autonómiu a život jednotlivca a menších skupín (rodina) voči veľkým sociálnym organizmom. Na druhej strane zase je princíp subsidiarity synonymný s pojmom pomoci vyššie postaveného voči nižšie postavenému.

Videli sme, že princíp subsidiarity získal svoju stále platnú definíciu v encyklike Quadragesimo anno, je teda pomerne mladý. No s pojmom subsidiarity sa stretáme už v 19. storočí, teda ešte pred publikovaním sociálnych encyklík, keď biskup Ketteler hovoril ako prvý o subsiďiárnom práve.[6]

Taktiež Druhý vatikánsky koncil podčiarkol dôležitosť princípu subsidiarity, najmä pokiaľ ide o školu a oblasť výchovy, ale aj medzinárodnej spolupráce. (Pozri Gaudium etspes, č. 86.) Popritom princíp subsidiarity vyzdvihujúviaceré dokumenty Učiteľského úradu cirkvi, ako sú Mater et magistra (č. 53 a 152), Pacem in terris (č. 140), Gravissimum educationis (č. 3), Octogesima adveniens (č. 46).

Pri princípe subsidiarity treba zachovávať vyváženosť, úmernosť medzi vyššie a nižšie postavenými spoločenstvami. Vyššie spoločenstvá majú pomáhať jednotlivým členom a parciálne spoločenstvá nemôžu bez subsidiárnej pomoci dosiahnuť to, čo sa od nich žiada pre dobro jednotlivcov, ako aj celku. Prospešná pomoc zvonka nachádza svoje odôvodnenie a oprávnenie vtedy, keď to, čo treba vykonať, jasne prevyšuje sily jednotlivcov alebo parciálnych skupín. No na druhej strane nadradené spoločenstvo si nemá vyhradzovať a konať to, čo môžu bez nadmernej námahy vykonať sami členovia. Ak by vyššie spoločenstvo bezdôvodne odňalo iniciatívu nižšiemu spoločenstvu, nešlo by viac o pomoc, ale o bezprávie. Ak si teda nadradené spoločenstvo privlastní úlohu, ktorú môže splniť jednotlivec alebo nižšie spoločenstvo, vtedy sa nenapomáha, ale skôr znemožňuje rozvoj ľudskej osoby. Keď ide napríklad o takú spoločenskú zložku, akou je rodina, štát musí napomáhať a podporovať život rodiny, ak sa to ukáže potrebným, najmä organizovaním potrebného školského vzdelania. Štát si však nemá prisvojiť výlučné právo na výchovu detí.

Princíp subsidiarity neguje tak individualizmus, ako aj kolektivizmus. Individualizmus odmieta subsidiárnu funkciu spoločenstva, pričom hľadí výhodne využiť služby spoločnosti pre vlastné egoistické plány. Oproti tomu kolektivizmus si nárokuje všetku právomoc a vylučuje, pokiaľ to len ide, osobnú iniciatívu a zodpovednosť jednotlivcov. Kolektivizmus potláčaním osobnej iniciatívy poškodzuje celú spoločnosť, pretože spoločnosť ako taká môže len vtedy prosperovať, ak sa zodpovedná činnosť kompetentne rozdelí.

Princíp subsidiarity platí aj v Cirkvi, t. j. v spoločenstve, kde sa veriaci tešia plnej slobode.[7]

Súhrnne o princípe subsidiarity: Princíp subsidiarity zaujíma v sociálnom učení Cirkvi popredné miesto, je klasickým princípom katolíckej sociálnej náuky. Pravá usporiadaná spoločnosť a štátny poriadok sú nemysliteľné bez subsidiárnych (pomocných, podporných) štruktúr a organizácií a bez rozdelenia kompetencií. Na základe subsidiárneho princípu majú štát, spoločnosť a každá nadriadená autorita prispieť svojou pomocou podriadeným skupinám alebo jednotlivcom, ak nemôžu splniť svoje ciele vlastnými prostriedkami.

Princíp subsidiarity predpokladá, že nadriadené spoločenstvá rešpektujú iniciatívu podriadených skupín a jednotlivých členov. Rozdelenie kompetencie v štáte, spoločnosti a spoločenských organizáciách sa má presne vykonať podľa princípu subsidiarity. Prioritu vždy majú najmenšie spoločenstvá a inštitúcie: rodina, obec, odbory, dobrovoľné spolky a pod. Správne použitie princípu subsidiarity účinne podporí usporiadaný život v spoločnosti a je najlepším prostriedkom proti centralistickým tendenciám.

 

Okrem doteraz uvedených základných princípov sociálnej náuky Cirkvi uvádzajú niektorí autori ešte ďalšie princípy. Tak napr. prof. Weiler formuluje princíp slobody a princíp participácie (v práci Einfurung in die kath. Soziallehre, s. 40-41). Sociálny poriadok je vtedy dobrý, ak zaručuje najvyššiu mieru náležitej slobody. Dovolávať sa princípu slobody vždy musí byť prejavom snahy po mravných hodnotách. Princíp slobody pramení v prirodzenom práve ľudskej slobody a kladie myšlienku slobody (adekvátnej dôstojnosti človeka) za ciel spoločenského poriadku., ,Pravá sloboda je vznešeným znakom Božieho obrazu v človekovi. Dôstojnosť človeka si teda vyžaduje, aby konal na základe vedomej a slobodnej voľby, t. j. podľa svojich osobných vnútorných pohnútok, a nie z vonkajšieho donútenia" (Gaudium et spes, č. 17). Myšlienka ľudskej slobody sa podčiarkuje aj v úvodnej časti koncilovej deklarácie o náboženskej slobode Dignitatis humanae: „Rastie počet tých, čo sa dožadujú, aby ľudia mohli konať podľa svojho vlastného úsudku a požívali zodpovednú slobodu, teda, aby nekonali z prinútenia, ale vedení vedomím zodpovednosti“ (Dignitatis humanae, č. 1).

Princíp participácie (účasti) hovorí o zodpovednej účasti všetkých členov spoločnosti na spravodlivom poriadku a spravovaní spoločnosti, ako aj na plodoch spoločenskej spolupráce. Inými slovami: Princíp hovorí o práve spoluúčasti, spolupôsobenia, spoluzodpovednosti v štáte, v Cirkvi, v hospodárstve a spoločnosti podľa daných špecifických možností.



[1] J. Hoffner, Christliche Gesellschaftslehre, Köln 1989, citujeme z talianskeho prekladu La dottrina sociale cristiana, Roma 1979, s. 42 a nasl. Pozri i L. Schneider, Soziale Dynamik, Aspekte christlicher Gesellschaftslehre, Regensburg 1986, s. 45 a nasl. E. Combi, E. Monti, Fede cristianae e agire sociale, Milano 1994, s. 113-117. A. Klose, Untemehmerethik, Linz 1988, s. 43-44.

[2] Pozri Enchiridion symbolorum, definitionum et declarationum de rébus fidei et morum (H. Denzinger - A. Schônmetzer), Romae 1965, s. 732. Pozri i Texte zur kath. Soziallehre(Die sozialen Rundschreiben der Päpste und andere kirchliche Dokumente, (O.v. Nell-Breuning, J. Schasching), Köln 1989, s. 130-131.

[3] J. Hoffner, La dottrina..., s. 43.

[4] Enchiridion symbolorum..., s. 795. Pozri i Texte zur kath. Soziallehre, s. 224.

[5] R. Weiler, Einfiihrung in die katholische Soziallehre, Graz-Wien-Kôln 1991, s. 39. Pozri i F. Škoda, Základy katolíckej sociálnej náuky, Košice, 1991, s. 40.

[6] J. Hoffner, La dottrina..., s. 45.

[7] Qrientamenti per lo štúdio e ľinsegnamento delia dottrina sociale delia Chiesa nella fonnaiione sacerdotale (Congregazione per ľeducazione cattolica), Róma 1988, s. 40-41.

Princípy