Vystúpenie na zasadnutí Slovenskej národnej rady

v Bratislave

 

Odkaz slovenskému národu

Prichádzam k vám, ba vraciam sa s podobnými pocitmi, s akými som pravé pred rokom, 22. apríla 1990, sprevádzal Jána Pavla II. na jeho historickej návšteve, keď z vrtuľníka požehnával baziliku Sedembolestnej patrónky Slovenska v Šaštíne, obdivoval Devín a Bratislavský hrad a keď potom vo Vajnoroch významne pobozkal slovenskú zem a zanechal nám odkaz, ktorý by nemal padnúť do zabudnutia.

Po 45 rokoch pobytu v cudzine, po dlhoročnom pôsobení v srdci kresťanstva, po desiatkach ciest do rôznych svetadielov — takmer každý rok navštívim priemerne tri kontinenty — som sa stal tak trochu „svetobežcom“, mojím domovom sa stal svet. Napriek tomu mi ostávajú živé v srdci pojmy a skutočnosti ako rodný dom a hniezdo, materinská reč, otcovská brázda a neraz mi zaznie v duši báseň Andreja Žarnova „Ó, zem, ty krásna, sladká mati moja!“ A tak dnes prichádzam k vám ako svoj k svojim, ako Slovák, s dojatím, s úctou i bratskou otvorenosťou.

Krátko po vymenovaní za kardinála a za hlavu katolíckych misií ne svete mal som sa predstaviť na zhromaždení riaditeľov misijných diel z celého, ale najmä z tretieho sveta. Povedal som im jednoducho, že pochádzam z malého slovenského národa, ktorý málokto pozná a ktorý nikdy nemal kolonizačné a imperialistické sklony panovať nad inými, ale sa musel skôr boriť o národnú, kultúrnu, ba aj fyzickú existenciu a sebazáchovu a zachoval si ju vďaka geniálnemu zaštepeniu kresťanstva do vlastnej kultúry, teda vďaka cyrilometodskej inkulturácii, ktorá je i dnes veľmi dôležitou misionárskou metódou evanjelizácie. Rôzne životné skúsenosti ma takto prinútili, aby som si ešte viac prehĺbil svoje národné povedomie a neraz sa zamyslel nad stavom slovenského národa, nad jeho zemepisným, kultúrnym, charakterovým, jazykovým položením, a teda aj nad jeho poslaním a nad zmyslom našich dejín v terajšom svete a v Európe.

Dnes by som sa chcel podeliť aspoň o niektoré pozorovania a závery s vami ako predstaviteľmi nášho národa a všetkých obyvateľov Slovenska a vyvodiť z nich niekoľko záverov. Bezpochyby takáto náročná téma by si vyžadovala štúdie, debaty a kongresy, ale koleso dejín sa neúprosne točí a núti všetkých Slovákov, najmä tých, čo sú zodpovední za osudy národa, aby si občas uvedomili historické, zemepisné, politické a kultúrne súvislostí, v ktorých národ žije a kráča smerom do budúcnosti.

Láska k národu a služba spoločnému dobru

Zdôrazňovať dnes na Slovensku národ sa môže zdať lacným „hejslováčením“. V cudzine sa však človek musí prejaviť a vysvetliť, kto je. A tu často narazí na ťažkosti. Mnohé národy si vytvorili svoj samostatný štát a pod názvom „národ“ (nation /angl./, nation /fr./, nazione /tal./ - atď.) rozumejú „štát“. V niektorých afrických krajinách nejestvuje „národ“ ako etnická skupina, lebo existujú iba kmene, ktoré spolu vytvárajú „štát“ a niekedy sú to iba maličké skupiny, čo sa ešte nezliali do „národa“. Francúzske a anglické encyklopédie, cieľavedome manipulované a spracované v minulosti pre politické ciele, zväčša nepoznali heslo Slovák ako národ. Inde zasa hlásiť sa za Slováka sa považuje za prepiaty nacionalizmus (alebo separatizmus). Je teda veľmi rozšíreným javom, že vzdelaní ľudia, ale najmä novinári nepoznajú meno Slovák a ak ho poznajú, tak nepovažujú Slovákov za osobitný samostatný národ.

Našťastie Jan Pavol II ako dobrý Poliak má aj v otázke národovedectva jasno a rozlišuje medzi prepiatym nacionalizmom a láskou k vlastnému národu — čiže pravým národovectvom, ako to vyjadril v dôležitom prejave v UNESCO roku 1980, keď povedal: „Právo národa na zabezpečenie svojej kultúry a svojej budúcnosti nie je ozvenou nijakého nacionalizmu, lež ide iba o trvalý ľudský zážitok a o ľudské výhľady rozvoja človeka.“ Mnohé jeho tohoročne prejavy sú na obranu práva každého i malého národa, nech je to izraelský, alebo palestínsky či iný.

Osobne považujem národné cítenie za jeden z ušľachtilých, citov ľudskej osoby a národnú príslušnosť a svojskosť za Boží dar. Verím, že každý človek sa z Božej prozreteľností narodí v istej rodine a v národe ktoré si osobne nevyberá, ale sú mu dané. V tomto zmysle chápem básnické slová Solženicyna, že „všetky národy sú rozličné tváre Boha“, to jest: sú Božími darmi. Ako spoločenstvo ľudí má však každý národ svoje pozitívne hodnoty i svoje negatívne vlastnosti. Držať sa národnej svojskosti bez zveličovania a v úcte k iným národom, prehlbovať a zveľaďovať duchovne hodnoty a zošľachťovať vlastný národ môže iba pomôcť dobrým vzťahom k iným národom a budovaniu všeľudskej rodiny.

Z tohto hľadiska považujem prácu poslanca za službu národu a celému spoločenstvu Slovenska, ktoré ho zvolilo, aby sa staral o spoločné dobro. Starať sa a slúžiť. Služba je dokonca doslovný preklad latinského slová „minister“. Všetkých poslancov zvolil ľud, aby slúžili spoločnému dobru a obohacovali národ ozajstnými hodnotami. Spoločné dobro všetkých obyvateľov Slovenska na poli hospodárskom, sociálnom, kultúrnom, politickom; dobro, ktoré zahrňuje vytvorenie podmienok a atmosféry slobody aj pre náboženský a mravný rast všetkých, je pre poslanca najvyššou smernicou a vodidlom konania. Ako to hovorí naša hymnická pieseň; „Kto za pravdu horí v svätej obeti, kto za ľudstva práva život svätí...“

Mravná obroda a korene národa

Svet, ale najmä stredná a východná Európa, žije v prelomovom období. Padajú ideológie. múry, systémy, bloky, vytvárajú sa nové situácie, kladú sa základy novej budúcnosti.

Každý prelom je ako pôrod: prináša so sebou bolesti, ale aj radosť a nádej nového života. Prelom môže spôsobiť aj určitú krízu, ktorá sa ma však stať krízou rastu k čoraz väčšej vyspelosti, zrelosti a zodpovednosti. Rast značí súvislosť, kontinuitu vo všetkom, čo je zdravé, hodnotné, a očistu od všetkého škodlivého a negatívneho. Národ je tiež živý organizmus, ktorý podlieha týmto životným zákonom. Prelomové obdobie má národ priviesť k novej zrelosti, očistiť, obnoviť, omladiť, vzpružiť, zjednotiť.

Už vyše roka sa na Slovensku oprávnene hovorí o mravnej obrode národa i všetkých obyvateľov. Ak táto obroda nemá ostať okrídleným no nakoniec prázdnym slovom, ktoré sa po čase ošúcha a nechá zapadnúť prachom zabudnutia, tak všetky zložky národa a najmä zodpovední činitelia musia priložiť ruku k dielu, poznajúc a rešpektujúc zákonitosť takej obnovy v živom organizme, akým je národ. Národ je ako ľudská osoba, alebo ako strom; nežije bez koreňov a nežije bez budúcnosti. Vie prežiť krízu rastu iba z pravých hodnôt minulosti, ktoré ho znovu narodia do nových čias. Návrat k najhlbším koreňom národného bytia sa tak stáva obrodnou silou pre nové obdobie v povedomí vlastnej totožnosti. Iba tak sa pohľad do vlastnej minulosti nestane nostalgiou, ale plodnou energiou a odvahou do budúcnosti. Iba tak si môže národ uvedomiť zmysel svojho jestvovania v histórii.

Korene nášho života tkvejú v cyrilometodskom dedičstve. Slováci sú priamymi dedičmi duchovného bohatstva, ktoré nám priniesli veľkí misionári sv. Cyril a Metod.

Ešte roku 1983 vtedajší režim urobil všetko preto, aby z ich diela, ktoré dnes obdivuje celý svet ako vzor inkulturácie, spravil čisto politickú, tzv. „byzantskú“ misiu. A predsa Rastislavovi posli žiadali od Michala III. „biskupa a učiteľa, ktorý by hlásal ľudu vieru v zrozumiteľnom jazyku“; preklad Biblie a liturgických kníh a výchova kňazov sú náboženské diela. Isteže, vplyv týchto veľkých apoštolov Evanjelia sa prejavil aj na občianskom a kultúrnom poli, ale podstata ich misie je náboženská, kresťanská. Naši historici by mali zrevidovať pokrivené tvrdenia na základe objektívnych prameňov. A tie nám hovoria, že sme sa objavili na javisku kultúrnych dejín práve krstom.

Prvé kultúrne slovo našich predkov bolo Božie slovo v preklade solúnskych bratov, ba dokonca prvé slovo Evanjelia sv. Jána, ktoré s nami rozoberal na bratislavskej Teologickej fakulte prof. Ján Stanislav: „Izprava bieše Slovo a Slovo bieše u Boga i Bog bieše Slovo.“

Význam týchto faktov nie je v našej súčasnej historiografii dostatočne docenený. Mexičan bude hľadať začiatky svojej kultúry, ktoré nie sú kresťanské, v spisoch Aztékov a iných kmeňov; u Slovákov je spojivo kultúry kresťanskej viery hmatateľné v celej histórii už od samého začiatku. Vytrhnúť Krista a kresťanstvo z dejín Slovákov by znamenalo negovať a falšovať slovenské dejiny.

Kresťanská viera naozaj sprevádzala Slovákov celými dejinami. Kým väčšie národy zmizli z mapy sveta, viera a mravnosť zachránili malý slovenský národ pred zánikom a vymretím za rôznych vpádov, pohrôm. vojen, hladu a útlaku. Ako tvrdí Janšák, Slovensko malo pri sčítaní ľudu roku 1720 len 730 000 obyvateľov; ako by mohol tento počet vzrastať, keby si národ nebol zachoval vysokú mravnú úroveň a rodinnú morálku? Nejdem sa rozširovať o prítomnosti cyrilometodskej myšlienky v náboženských dejinách slovenského národa. Na túto tradíciu nadväzujú Spišské zlomky staroslovienskeho evanjeliára z 13, storočia, rukopisy misálov a breviár bratislavskej kapitoly zo 14. storočia a potom nepretržitý rád literárnych a historických diel až dodnes, a to tak u reformovaných cirkví, ktoré prijali cyrilometodskú tradíciu ako vzácnu súčasť slovenských dejín, ako aj u katolíkov západného a východného obradu. Jedno však treba vyzdvihnúť ako príznačné pre slovenský národ: cyrilometodská myšlienka sa vynára v dobách najväčšieho útlaku akí mravná i národná energia, nie ako „zradné vody spodné“, ale ako obrodný prameň živej vody. Od 16. storočia a od zavedenia tlačiarní je to nepretržitý rad autorov, ktorí ju pestujú: Cantus catholici, Sinapius Horčička, Ján Baltazár Magin, Samuel Timon, Adam František Kollár, Juraj Papánek, Juraj Palkovič, Juraj Fándly, kardinál Alexander Rudnay, Anton Bernolák, Jan Hollý, Andrej Radlinský, Jan Palárik, dvaja biskupi, katolík Štefan Moyzes a evanjelický superintendent Karol Kuzmány, František Sasinek, Škultéty, Kmeť; až po naše storočie s menami ako Hodál, Stanislav, Miškovič, Paulíny, Silan, Hlbina, Haranta, Dilong, Beniak, Žarnov, aby som menoval aspoň niektorých, čo už nie sú medzi živými.

Z kresťanských ba priam cyrilometodských prameňov sa zrodilo pamätné „Memorandum slovenského národa“ roku 1861, z nich vznikla Matica slovenská i Spolok svätého Vojtecha. Odbaviť všetko toto bohatstvo posmešným názvom „klerikalizmus“ alebo ešte horšie by nebolo ani objektívnym, ani serióznym zhodnotením slovenských dejín a síl, ktoré utvárajú našu svojskosť a totožnosť. Bulhari, ktorým priniesli vieru a písomníctvo slovenskí žiaci sv. Cyrila a Metoda, si zachovali pamiatku solúnskych bratov ako národný sviatok aj za ateistického režimu, o čo viac si musíme uctiť ich pamiatku a zachovať ich dedičstvo my Slováci, bez rozdielu náboženstva.

A tak mravná obroda národa musí čerpať z kresťanských koreňov  a prameňov; konečne, akú mu morálku chceme vynájsť? Nech sa však nikto nebojí, že tu ide o nejaký „konfesionalizmus“. Čo je kresťanské, je zároveň hlboko ľudské. Alebo povedané slovami Druhého vatikánskeho koncilu „Kristus v plnej miere odhaľuje človeka človeku a dáva mu najavo vznešenosť jeho povolania“ (GS, 22).

Návrat k vlastným koreňom značí pre slovenský národ ozajstný a pravý humanizmus, úctu k človekovi a k jeho najhlbším hodnotám. Mravná obnova začína práve tým, že si uvedomíme dôležitosť týchto hodnôt a dáme im prednosť v súkromnom i verejnom živote. Poslanci SNR sú povolaní k tejto múdrosti a prezieravosti; majú kľúče k šťastnej budúcnosti národa!

Obnova v čom a k čomu?

Mravná obnova značí však veľa konkrétnych veci. Dovolil by som si spomenúť, drahí rodáci, niekoľko aspektov, ktoré osobne považujem v tejto historickej chvíli za dôležité:

1. Najprv treba obnoviť základné črty našej slovenskej povahy, poškodené systémom vzájomnej nedôvery a udávania. Slovákov si v cudzine vážia pre ich srdečný ľudský vzťah. „Ak zavoláš Slovák, nech človek sa ti ozve!“ povedal by aj dnes Ján Kollár. Nech sa už naozaj vráti na Slovensko sloboda ducha a svornosti, ktorú túžobne čakal Valentín Beniak: „Až sa zas budú básne čítať a v ľuďoch ľudí spoznáš zas“, básnik Marián Žiar, keď hovorí o dobe, „keď brat bude bratom láskou“.

Túto ľudskosť a dobrosrdečný vzťah si musíme obnoviť najprv medzi sebou v úzkom knihu, v dedine, meste, na pracovisku, v parlamente a potom ho rozšíriť ďalej, lebo ako hovorí Vladimír Mináč v Dúchaní do pahrieb, „stať sa Slovákom, úplným Slovákom, znamená stať sa bratom všetkých ľudí; taký je aj vznešený odkaz našich dejín“.

Priznám sa vám, že táto črta slovenskej povahy je vzácnym darom, ktorý aj mne otvára cestu najmä v Afrike, Latinskej Amerike, ale aj inde. To však značí prekonať príslovečnú slovenskú závisť najmä voči vlastným krajanom.

Táto ľudská spolupatričnosť by sa mala prejaviť aj na národnom poli ako snaha po jednote a solidárnosti. V Amerike som počul poznámku, že kde sú dvaja Slováci, tam sú hneď tri strany. Vieme byť niekedy mimoriadne úslužní k cudziemu a mimoriadne tvrdí k vlastným. Nech nás večne nezaťažuje dedičstvo Svätoplukových synov: nesvornosť. Je nás málo, sme neznámi vo svete, a ak sa ešte nebudeme vedieť zjednotiť, v zásadných veciach, nikdy nič nedosiahneme, ba utrpíme ako národ iba škody. Na upevnenie jednoty je potrebná veľká snaha o spoločné dobro a spoločne hodnoty, silné povedomie národného bytia a ochota obetovať drobné, čiastkové záujmy pre vyššie hodnoty. Nie nadiktovaná jednoliatosť a uniformita, ale uvedomelé zjednotenie mnohorakých síl v záujme vyššieho cieľa. Ako nás to učí veľký Augustín: „In necessariis unitas, in dubiis libertas, in onmibus caritas“, čo by sa dalo aplikovať takto: v základných otázkach jednota, v pochybných sloboda, vo všetkých láska!

2. Náboženské presvedčenie je dôležitou zložkou človeka, jedinca rodiny i národa. Slovenskí biskupi vyslovili nedávno názor, že „ešte stále vládne strach verejne priznať svoju náboženskú príslušnosť“. Celé desaťročia vládcovia všetkými prostriedkami presviedčali národ o škodlivosti a zaostalosti náboženstva, o nezlučiteľnosti viery a vedy a o psychologickej rozpoltenosti, ktorú vraj viera spôsobuje. Vzbudzoval sa dojem, že pokrok nevyhnutne vedie k ateizmu, ktorý vraj triumfuje vo svete. Môžem vám povedať zo skúsenosti, že náboženstvo je jednou z najhlbších a najtrvalejších zložiek života ľudstva. Rozširuje sa ani nie tak ateizmus, ako určitý druh agnosticizmu a sekularizácie spojenej s presvedčením, že náboženstvo patrí do čisto súkromnej sféry a nemá nič spoločné s verejným, spoločenským životom. Takéto názory vedú však na Západe k úpadku civilizácie a k zúfalému hľadaniu opory a istoty života, ba dokonca k mágii a paranáboženským formám.

Musíme sa preto čím skôr zbaviť odmietania či ľahostajnosti voči kresťanstvu. Ako hovoria slovenskí biskupi vo svojom príhovore z 13. marca 1991, „vyrástli sme z cyrilometodského dedičstva; v ňom tkvejú korene nášho národa... Je našou povinnosťou pokračovať v našich kresťanských tradíciách, chrániť si vieru i na verejnosti.“ Ja by som to vyjadril ešte ináč: každý múdry vládca vie, akú dôležitú úlohu má náboženstvo pre spoločnosť, pre verejnosť! K spoločnému dobru preto patrí aj dať výraz a priestor náboženstvu vo verejnom živote a v spoločenskom zriadení.

A tak vyučovanie náboženstva v škole, pravda na základe slobodného prihlasovania, je základnou požiadavkou nielen pravej náboženskej slobody, ale aj ozajstnej mravnej obnovy. Vyučovanie náboženstva totiž nevedie len k zisťovaniu toho, čo kresťanstvo pre náš kontinent v minulosti znamenalo, „ale musí poukazovať aj na trvalú schopnosť kresťanskej viery prinášať nové plody neoceniteľnej hodnoty v duchovnom a mravnom, filozofickom a umeleckom, právnom i politickom vývoji dnešných európskych spoločenstiev“, ako zdôraznil Ján Pavol II. v nedávnom prejave účastníkom európskeho sympózia o vyučovaní náboženstva vo verejných školách.

Preto Svätý otec v tom istom prejave vyslovil „všetkým, ktorí sú zodpovední za spoločensky život, najmä politickým predstaviteľom jednotlivých štátov, presvedčenie Cirkvi, že vyučovanie náboženstva nie je iba súkromnou záležitosťou, ale službou pre spoločné dobro. V Európe, ktorá uznáva práva človeka a občana, uskutočnenie takéhoto vyučovania zabezpečuje základné práva svedomia, ktoré by akákoľvek emarginácia alebo znehodnotenie hlboko ranili. Preto je potrebné, aby právne normy a smernice boli tak jasne formulované, že by zaistili prítomnosti žiakov, v rozvrhoch a v školskej organizácii podmienky na účinný a dôstojný priebeh vyučovania náboženstva vo verejnej škole, podľa princípov takého istého kultúrneho a výchovného postavenia, aké majú ostatné predmety.“

Predvídať v regulačných plánoch miesto pre stavby kostolov a náboženských zariadení spolu so školami, nemocnicami, kultúrnymi zariadeniami je dnes pravidlom pre vyspelé a dobre organizované mestské správy. Používanie rozhlasu a televízie nemôže byť monopolom moci alebo záujmových skupín, lebo sú to jedny z hlavných prostriedkov vplyvu na verejnú mravnosť, ktorá sa má obrodiť. Takisto sa v zahraničí čudujú, že sa ešte objavujú náznaky podzemného boja a diskriminačných pokusov proti náboženstvu. Ako potom hovoriť o mravnej obrode a o kresťanských koreňoch národa?

3. Mravná obroda zahrňuje všetko, čo je dobré, krásne a zdravé v našom ľude a národe. Netreba sa jej báť ako nejakého spiatočníckeho mravokárstva. Zahrnuje napr. statočnosť a spravodlivosť vo verejnom živote, vo verejnej správe, na pracovisku; zahrnuje tiež váhu s dvoma miskami, na ktorých sú práva a povinnosti a nestranná miera, rovnaká pre všetkých. Mravná obroda má značiť zákonnú ochranu všetkých ľudských dobier a hodnôt, najmä tej základnej, ľudského života od samého počatia po dôstojnú smrť. Mravná obroda nemôže obísť rodinu ktorá je základnou bunkou ľudskej spoločnosti, národného i náboženského spoločenstva. Tu má štátna správa a zákonodarcovia nesmiernu zodpovednosť priam za fyzickú existenciu národa. Na začiatku tohto storočia sa Francúzi zachránili pred rýchlym úpadkom múdrou rodinnou politikou; dnes sa takmer vo všetkých západoeurópskych národoch začína proces vymierania s úpadkom rodiny. Na jednoduché zachovanie národa čiže na reprodukciu potrebuje mať každá manželská dvojica aspoň 2, l dieťaťa. Ako sa potom dívať na rekordne druhé miesto na svete v potratoch, ktoré má republika hneď po Sovietskom zväze (a nás nie je 250 miliónov)! A čo povedať o 116 zákonne povolených potratoch na 100 narodených deti v Bratislave? Tu už ide naozaj o osud národa, o jeho fyzickú existenciu. Isteže tu treba rozvážnu politiku, ktorá sa nedá zviesť nikým a ničím a ktorá vhodnými prostriedkami sleduje iba dobro rodiny a národa!

4. Nakoniec mi dovoľte ešte jednu krátku úvahu spojenú s mravnou obrodou. Slovensko svojou polohou a historickým vývojom sa nachádza uprostred dvoch kresťanských tradícií, západnej, alebo rímskej a východnej, alebo byzantskej. Tieto dve navzájom sa doplňujúce vetvy a kultúry ešte dnes jestvujú a spolunažívajú na Slovensku ako kresťanská tradícia zviazaná viac so Západom a ako východná, byzantská tradícia Slovenských gréckokatolíkov. Ale aj povaha Slovákov je tak trochu uprostred medzi nacionalistickým západom a citovou intuíciu východu. Sme teda bez zveličovania v srdci Európy, na križovatke jej hlavných dejinno - kultúrnych síl. A tak už sama cyrilometodská tradícia núti Slovákov ako priamych dedičov rozmýšľať o ich mieste v terajšom a budúcom európskom dianí, pri stavbe Európy „s dvoma pľúcami“, ako ju prorocky nazval Ján Pavol II. ešte v rokoch 1979 - 1980 (ešte sa živo pamätám na tieto diskusie), alebo jediného spoločného európskeho domu. Ak jestvuje nejaký „zmysel dejín“, tak i terajší Slováci si musia nutne položiť otázku o zmysle vlastných dejín. Vám sa už konkrétne natíska táto otázka na rôznych miestach, Jedno je isté: máme všetky dejinné predpoklady, aby sme ostali otvorení Európe a pozitívnym hodnotám tak zo Západu ako aj z Východu, nechajúc bokom to, čo je úpadkové a negatívne, a hľadajúc to, čo je hodnotné a osožné.

Ostaňte teda verní svojmu národu, spravodliví k národnostným menšinám vo vnútri, ale aj otvorenými Európe a svetu. A nezabúdajte ani na Slovákov v zahraničí. My, Slováci v zahraničí a najmä Slováci okolo Ústavu svätého Cyrila a Metoda v Ríme, sme nikdy neprijali urážlivý titul, čo nám uštedrili niekdajší mocipáni: „Suchá ratolesť!“ Nech Slovensko nie je nikdy viac macochou svojim synom v zahraničí!

Drahí krajania! Hľa, ako ja vidím vznešené poslanie vás poslancov, predstaviteľov všetkých obyvateľov Slovenska: Slovákov i národnostných menšín — Maďarov, Rusínov, Ukrajincov, Nemcov, Rómov, keď vás dnes úctivo pozdravujem na tejto pôde. Mravná obroda sa začína nie u druhých, ale zmenou seba samého, zmenou vlastného postoja k bratom a sestrám v národe, k spoluobyvateľom, k iným národom, k ľudstvu. Táto obroda je výslednicou a nutnosťou zákonitostí slovenských dejín a ich duchovného, etického, náboženského i európskeho obsahu.

Verím v obrodnú a plodnú energiu slovenského národa, ktorá sa môže obnoviť pri prameňoch živej vody. Ako znie odkaz Vajanského, prednesený v ťažkých časoch „My nebojíme sa ani chvíľu o národného génia, čo by sme i všetci proti nemu hrešili“, za podmienky — dodávam — že urobíme tú najdôležitejšiu, najtichšiu revolúciu: zmenu vlastného srdca.

Dnes, keď si s vďačnosťou pripomíname výročie návštevy nášho veľkého priateľa, pápeža Jána Pavla II. na Slovensku, dovoľte mi, aby som skončil výzvou, ktorú nám všetkým adresoval pri návšteve Slovenského ústavu svätého Cyrila a Metoda v Ríme 8. novembra 1981, aby sme ostali verní cyrilometodskému dedičstvu, aby sme ho vždy poznávali uplatňovali vo všetkých životných rozmeroch, so všetkými dôsledkami pre osobný a spoločenský život; aby sme ho ochraňovali a zveľaďovali „v istote, že ono je základom vašej duchovnej veľkosti a skutočnej kultúrnej výšky vášho národa“.

Slová, ktoré sú prorockou výzvou z mojej strany aj nádejou a každodennou modlitbou, do ktorej zahŕňam i vaše vznešené poslanie.

 

Kard. Jozef Tomko

 

Bratislava 21.4.1991

 

Spracoval Sac. Bartolomej Juhás, SDB 2002

 

© Stránka Katolícka sociálna náuka

 

biskupi

usporiadanie dokumentov