Prejav v aule lekárskej fakulty UPJŠ v Košiciach pri udelení čestného doktorátu 2001

 

Vážení predstavitelia verejnej a mestskej správy,

vážení konzulovia,

drahí bratia biskupi,

kňazi,

dámy a páni!

 

Na prelome dvoch tisícročí, ba už aj na začiatku tretieho všetko je v pohybe, v prechode a často aj v kríze.

Pán rektor citoval istý môj prejav a myslím, že tá myšlienka platí aj dnes, lebo všetci sme svedkovia, že padli ideológie a utópie, menia sa spoločenské útvary aj politické zoskupenia. Hľadajú sa nové hospodárske systémy, globalizácia, nový poriadok svetový a pod. Najmä tzv. západná civilizácia sa dostáva napriek všetkým zdanlivo pozitívnym javom do obdobia úpadku, po ktorom by mala nastúpiť zmena a objaviť sa iný druh civilizácie ako to vyzdvihol II. vat. koncil.

V natoľko zložitej situácií mnohí naši už súčasníci majú ťažkosti správne rozoznať trvalé hodnoty a zároveň ich dať do súladu s novými objavmi. Preto sa ich zmocňuje nepokoj a so zmiešanými pocitmi, nádeje a úzkostí kladú si otázku: Kam smeruje dnešný svet?

V tomto prelomovom, ba až krízovom období treba zachrániť trvalé hodnoty. Treba zachrániť človeka a jeho prvé prirodzené prostredie: – rodinu. Treba vedieť naozaj správne rozoznať a zachrániť všeľudskú prirodzenosť – to, čo nás spája. Predovšetkým jej dve najzákladnejšie a najcitlivejšie hodnoty a prejavy: život a lásku. S nimi sa zachráni i národné i náboženské i všeľudské spoločenstvo.

Rodina je „spoločenstvo života a lásky“. Dnes je rodina, najmä v západnej civilizácii v kríze a to je práve jedným zo znakov úpadku z každej z doterajších civilizácii. Pomyslíme si len na tretiu Rímsku republiku.

Sú proroci, ktorí už roky predpovedajú koniec rodiny a manželstva vôbec. Podľa Marxa: „Rodina zanikne s príchodom komunistickej spoločnosti“. Psychológ John Wilson v roku 1927 na základe analýzy moderného manželstva usúdil, že nastane skorý koniec rodiny, ktorý sa mal uskutočniť v roku 1977. Chvála Bohu, že už sme po tomto. Ešte v roku 1971 anglický psychiater David Cooper vydal knihu s názvom: „Smrť rodiny“. Takto doslova. Dnes môžeme hovoriť doslova o kríze rodiny a manželstva a koniec koncov o kríze dvoch hodnôt, s ktorých a pre ktoré manželstvo i rodina žijú, tj. láska a život.

 

I. Láska a život – hodnoty v kríze

Láska v kríze

Pojem lásky sa v chápaní ľudí vyvíja najmä od 19 storočia od doby romantizmu. Ide o vývin, ktorí posúva podstatu lásky v chápaní dnešného západného človeka z oblasti vôle, ducha, citu a telesných prejavov pod kontrolou rozumu a vôle stále viac smerom k pudovosti, nespútanej vášnivosti a iracionálnosti. Istá literatúra a kultúra, ktorá nadväzuje na romantizmus a ktorá pestuje ružové romániky a filmy, zužuje lásku na čosi čisto citové, náhodné a slepé. Po romantizme prišiel určitý druh psychoanalýzy, ktorý chápe lásku iba ako živelnú pohlavnosť, ktorú vraj netreba nejako brzdiť, alebo regulovať rozumom a vôľou aby nevznikali psychické zábrany, inhibície a komplexy. Podľa Freuda: „Láska je iba následkom, sublimáciou sexuality“. A zdá sa, že Erich Fromm si získal veľký úspech svojou knižkou „Umenie milovať“, práve preto, lebo oprávnene poukázal na Freudov omyl tvrdiac pravý opak: „Láska“ – tvrdí Fromm – „nie je následok pohlavného zadosťučinenia, ale pohlavné šťastie je následok lásky“. Wilhelm Reich priviedol Freudovú teóriu do krajnosti, keď hlásal, že šťastie a láska spočívajú v čím častejšom vybíjaní pohlavného pudu a v živočíšnej rozkoši. Eros tu úplné vytlačí agape a ethos. Duchovná, rozumová, vôľová, ba aj vyššia citová stránka človeka sa vylúči a zúži sa iba na vášeň na pud na genitálnu zložku. A tak sa ochudobní človek i mnohorozmerná šírka lásky.

Ďalším znakom tohto skôr úpadkového vývoja je presun v predmete lásky. V správnom chápaní predmetom lásky je iná osoba, ktorej chceme dobro a šťastie. Dnešné zmýšľanie však pod láskou a v láske hľadá čoraz menej druhého ale skôr vlastné pôžitky a ukojenie vlastné šťastie a to až natoľko, že druhá osoba sa stáva iba prostriedkom pomocou ktorého si možno obstarať pôžitok, prostriedkom, čo sa môže vymeniť, len aby sa dosiahol cieľ. A tak z altruistickej lásky, ktorá je zameraná na dobro druhého sa stáva egoistická láska k sebe samému, ktorá je však opakom ba popretím lásky.

Individualistická kultúra západu už tvrdo pociťuje následky tohto chápania. Každý jedinec má právo na šťastie, ktoré dáva práve takto chápaná láska. Nuž ma právo zaobstarať si takú sebe slúžiacu lásku s hocakým partnerom i bez záväzkov. Samotné manželstvo ak ho tak možno ešte nazvať má zmysel iba dovtedy, kým slúži k tak chápanému ukojeniu; ak sa niekto už „necíti“ šťastným s druhou osobou, prestáva platiť akýkoľvek záväzok ipso fakto. Dieťa môže tu byť iba prekážkou, v každom prípade „sa považuje nie za bohatstvo a naplnenie ale skôr za chudobu alebo ochudobňovanie, (aspoň ako možnosť) práve preto, lebo sa naň hľadí ako na prekážku plného rozvoja dvojice; dieťa nie je viac v strede, ale na okraji vzťahu medzi manželmi, ak sa len nenechá bokom, ba niekedy aj s rozhodnosťou sa nevylúči“(G. Campanini).

Teda pri tejto sebeckej láske, ktorá sa môže pestovať aj v dvojici, kde obaja partneri slúžia len svojmu tzv. „šťastiu“, tam niet ani reči o iných hodnotách, ako je dobro detí, dobro rodiny, tým menej dobro národného alebo náboženského spoločenstva alebo ľudstva; ani reči o iných hodnotách ako o obetavosti, vernosti, službe; o láske ako schopností darovať sa, rásť, znovuzrodiť sa, slúžiť druhému životu, ľudstvu... a pod. To všetko sa stáva priam smiešnym. Načo? A tak sa stráca plná ľudská láska ako hodnota.

A dnes táto mentalita ohrozuje ako prísľub a niekedy aj ako podmienka hospodárskeho blahobytu - národy tretieho sveta, ktoré si ešte zachovali zmysel pre prírodu a pre rodinu. Toto zmýšľanie však čoraz viac preniká aj do našich slovenských rodín a do našej kultúry.

 

Láska v kríze a život v nebezpečenstve

Aj ľudský život podlieha vplyvom kultúry a zmýšľania. Veda dáva modernému človeku do rúk úžasné technické a technologické prostriedky, ktorými môže hlboko zasahovať do prírody, i do ľudskej osobnosti, ba i do samotného života v jeho počiatku, zrode, raste i v konečnom štádiu. Chemickými elektronickými a operačnými prostriedkami možno podmieňovať i manipulovať z ľudským životom i osobnosťou človeka; možno v skúmavke oplodňovať (tube baby) a pestovať ľudský plod, možno zasahovať do chromozómov, možno pôsobiť na genetické pochody, na orgány, ba dokonca možno aj klonovať človeka.

Človek má však možnosť nielen ovládať prírodu, i ľudskú telesnú prírodu, ale je schopný aj poškodiť, ba i zničiť ľudskú prírodu i život. Veda a technika môžu zničiť nielen lesy, moria, rieky, zeleň, kyslík, ale aj človeka. A to priam fyzický. Ak nie sú ovládané duchom, etikou, vyššou normou. Nie všetci vedci a technici sa zhrozia svojich výsledkov, ako to spravil atomový vedec Oppenheimer pred jadrovou bombou. Alebo ako lekár profesor Nathanson, ktorý uskutočnil desiatky tisícov potratov ale nakoniec sa dostal do krízy svedomia.

Kam nás však privedie čisto technický pohľad na ľudský život? Aldous Huxley, brat slávneho filozofa Alexa prorocký vykreslil v roku 1932 v románe The Brave New World (Prekrásny nový svet) mechanizujúce tendencie technologickej spoločnosti. Už vtedy predvídal spoločnosť, kde sa nový ľudia rodia čisto anonymne z vajíčok oplodnených v laboratóriu a kde by bolo priam hanbou narodiť sa riadnym splodením z otca a matky. V novom svete sú manželstvo i rodina zbytočnými. ľudia sú plodmi laboratória a vedecky programovanej výchovy. Delia sa na rôzne triedy, vyššiu kastu tvoria osoby " a $. * a a sú menej schopní. Pritom sú však všetci spokojní a šťastní, lebo každý si berie svoju dávku drogy – soma, ktorá mu nahradzuje lásku. Robí ho umele šťastným. Utópia alebo je to už začínajúca skutočnosť? Pomyslíme si len na banky speriem, na umelé oplodňovanie, na onirické extázy spôsobené drogami a pod. Ako posudzovať nie liečebné zasahovanie do ľudského života chemickými prostriedkami, rôznymi pilulkami, RU 486 (mifepriston) atď., ba aj pokusy o tzv. terapeutické klonovanie.

Ekológia dvíha svoj hlas na ochranu prírody pred bezhlavým, krátkozrakým i keď technicky možným využívaním prírody. Nemá sa však ľudstvo pozastaviť aj nad možnosťami zásahov do ľudského života, do jeho vzniku, do jemných hormonálnych a genetických pochodov? Nemá sa človek zamyslieť nad faktom, že generačné schopnosti nemá od seba, ale ich dostáva do vienka ako dar. Že teda sa nemôže považovať za ich obsolutneho pána, vlastníka?

Západná civilizácia je plná kontrastov. A nehovorme o západe iba o západnej Európe. My z nej čerpáme hodne a dýchame tu atmosféru. Na jednej strane vie zmobilizovať vedu a techniku, len aby zachránila jeden ľudský život. A to je pekné. Na druhej strane vyrába smrtonosné strely a stlačením jedného gombíka vie poslať do hrobu tisíce ľudí, ba jadrovou bombou ohroziť i celé ľudstvo. Robí sa veľká propaganda na záchranu detí pred smrťou hladom a potom v mene pokroku a slobody sa uzákoňuje sloboda zabiť dieťa len preto, že je ešte v stave nenarodeného plodu. Ešte pred šesťdesiatimi rokmi, sedemdesiatimi za Hitlera sa svet hrozil sterilizácie a eutanázie. A dnes sa tieto metódy vyhlasujú za znaky nového humanizmu! Ako to, že západná civilizácia došla k takýmto rozporom? Akú hodnotu má ľudský život? Kto je jeho pánom? Kto ma právo ho vziať a potlačiť?

Tu sa kladu ďalšie otázky: Je dobré a samočinne dovolené to, čo je technický možné? Podlieha veda, technika, pokrok nejakým vyšším normám? Existujú pre ne nejaké hranice? Aký je vzťah medzi nimi a medzi etikou?

Ján Pavol II. už vo svojej prvej encyklike „Redmptor hominis“ - Spasiteľ človeka tvrdí - a nie je sám – že príčinou dnešnej krízy je to, že technický pokrok nenapreduje ruka v ruke s duchovným pokrokom. A duchovný pokrok značí ovládanie techniky duchom. Duch však značí etiku: Citujem práve z neho J.P.II. „značí vzťah človeka k svojmu pôvodu k svojej prírode, svojmu určeniu a cieľu, ba - povedzme si to celkom jednoducho - k svojmu počiatku a k transcendentnému cieľu - k Bohu“. Pokračuje J.P.II. : „Viera v Boha a náboženstvo tu nijako nechcú nahradiť vedu. Môžu však pomôcť človeku, aby lepšie a dôkladnejšie poznal seba samého, svoj počiatok, vznik, poslanie, zmysel života, jeho koniec a cieľ; aby ľudský život bol plnší a dosiahol šťastie. Nie ako povrchný a chvíľkový zážitok, ale ako hlbšiu náplň svojho bytia, aby láska slúžila životu a život sa naplnil ozajstnou láskou hodnou človeka.

Problém? Aké svetlo vrhá teda kresťanská viera na základnú skutočnosť ľudského života akou je rodina a manželstvo. Ako chápe tie hlavné piliere a hodnoty, ktorými sa živí toto ľudské spoločenstvo tj. lásku a život?

 

II. Odpoveď kresťanskej antropológie

 

Pri hľadaní pravej cesty môže byť veľkou pomocou antropológia, ktorá sa opiera o biblické chápanie človeka a rodiny ale zároveň aj o pozorovanie ľudskej prirodzenosti a o skúsenosť nahromadenú v rozličných kultúrach a svetadieloch. Ja som mal veľké šťastie, že moja prvá synoda, ktorú som organizoval a viedol v roku 1980 sa týkala práve rodiny a manželstva. Mali sme veľa expertov dookola, diskusie a najmä svedectvá biskupov zo všetkých krajov zeme. To bol veľký prínos: kultúrny, civilizačný prínos.

 

Povolanie človeka k láske

Odkiaľ pochádza v mužovi a žene prirodzená túžba spojiť sa v spoločenstve lásky a manželského spolužitia? Nieje to iba sociálny zvyk, alebo výsledok hospodárskych záujmov. Pôvod a dejiny lásky, ktorá vedie k manželstvu a rodine sa začínajú stvorením človeka. Boh vložil povolanie k láske k manželstvu a rodine do samotnej prirodzenosti človeka už pri jeho stvorení. Boh stvoril človeka na svoj obraz a podobu, keď ho povolal z lásky k jestvovaniu, zároveň ho povolal k láske.

Boh, ktorý je Láska stvoril človeka na svoju podobu, na svoj obraz, tj. ako tvora obdareného rozumom a slobodnou vôľou, schopnosťou milovať a dávať sa. A biblická správa pokračuje: „Stvoril človeka na svoj obraz. Stvoril ich muža a ženu“. (Gn 1,26)

Od Boha teda pochádza rozdielnosť pohlavia. Sám Stvoriteľ stvoril muža a ženu na to, aby sa navzájom dopĺňali, a to tak telesne, ako aj psychicky i duševne; aby sa obohacovali ako osoby. Ich sama príroda naznačuje, že sú navzájom povolaní vytvoriť spoločenstvo, ktoré pojíma celú ich bytosť, duchovnú i telesnú a spája ich do jedného spolužitia, takmer do jednej bytosti, do „jedného tela“, ako sa vyjadruje Kristus v Evanjeliu: „Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele“. (Mt 19,5)

„Láska je hlavným a prirodzeným poslaním každého človeka. Láska zahŕňa aj ľudské telo a telo ma účasť na duchovnej láske“. „Sexualita sa len vtedy prejavuje ľudským spôsobom, ak je integrálnou súčasťou lásky, ktorou sa muž a žena úplne zaväzujú jeden druhému až do smrti“. Preto sexualita nie je čosi iba čisto biologické, ale dotýka sa vnútorného jadra ľudskej osobnosti ako takej. „Manželská láska je úplná; obsahuje všetky zložky osobnosti príťažlivosť tela a pudu, silu zmyslov a citov, túžby ducha a vôle. Táto láska smeruje k vytvoreniu hlboko osobnej jednoty“.

Takéto chápanie lásky ďaleko prevyšuje zúženie lásky len na sexualitu a sexuality čisto na biologickú oblasť. Vyzdvihuje čisto jej špecifické ľudské rozmery a charakteristické črty, pozdvihuje ju na vyššiu úroveň a nezastavuje sa iba v pudoch alebo vedomých, či podvedomých poryvoch; robí ju ľudskou - humánnou. Taká analýza lásky naplno zodpovedá najhlbším túžbam ľudského srdca.

Spravme krôčik ďalej.

Láska plodí život

Biblická rozprava pokračuje ďalej a odhaľuje nám ďalší dôležitý moment stvoriteľského plánu s človekom. Hovorí, - keď interpretujeme tú Bibliu – „Stvorením muža a ženy na svoj obraz a podobu Boh... ich povoláva, aby sa s ním zvláštnym spôsobom podieľali na jeho láske a zároveň na jeho moci ako Stvoriteľa a ako Otca a to tým, že slobodne a zodpovedne spolupracujú na prenášaní daru života: Boh ich požehnal a povedal im: Buďte plodní a rozmnožujte sa a naplňte zem“.

Láska sa tak dáva do služby života a ľudstva. Takto sa rodí a rozmnožuje rodina, užšia, ale aj širšia ľudská rodina. Keď sa manželia vzájomne oddávajú jeden druhému dávajú život novej bytosti - dieťaťu, ktoré sa rodí z ich plnej a zodpovedajúcej lásky. Život, ktorý dávajú novej generácií, čo pokračuje ako reťaz po nich nie je vlastne ich. To je nový život. Rodičia dostali ten život od rodičov až po prvého Tvorcu, až po Stvoriteľa prírody i človeka. Od neho pochádza aj pohlavná funkcia. Každý ju nachádza v sebe ako dar, či ju chce alebo nie. Je súčasťou ľudskej prirodzenosti a teda i plodnosti, ktorú má človek spravovať a ovládať. Byť jej pánom a nie otrokom. Používať ju podľa Božích úmyslov vpísaných do samej účelnosti prírody a nie zneužívať. „Buďte plodní a rozmnožujte sa, zaplňte zem a podrobte si ju“.

Ľudský život sa má teda podľa Božej vôle rodiť z plnej manželskej a len z manželskej lásky. Tá dáva tú istotu lebo zahŕňa v sebe osobné hodnoty, ktoré pre svoj harmonický rast nevyhnutne potrebujú stály a svorný prínos oboch manželoch - moderná psychológia. Ľudský život, ktorý manželia plodia je život bytosti rozumnej a slobodnej, stvorenej na Boží obraz, ktorá je určená pre večnosť. Ľudský život je posvätný, lebo je Božím darom a od neho v najhlbšom korení pochádza. Od samého počatia plod manželskej lásky, je ľudská bytosť, aj keď ešte nemá dokonalé vyvinuté tvary.

Vnútornú negáciu, negatívnu hodnotu potratu – takto by som povedal – možno pochopiť nielen vo svetle viery, to nie je iba problém nejakého náboženstva, ale aj vo svetle rozumu a prirodzeného mravného zákona, ktorý prechádza a prevyšuje hocaký pozitívny zákon politickej moci. Človeka nemožno hodnotiť na základe užitočnosti, alebo škody, ktorú spôsobuje druhému človeku. Človek nie je iba nástrojom na dosiahnutie blahobytu a tým pôžitku druhého, ináč treba ho strániť a zničiť. Ak by sa ľudstvo zrieklo zásady nedotknuteľnosti, nevinného života, následky sú nedozerné. A veru sa už začínajú prejavovať. Ešte po vojne sa ľudstvo hrozilo sterilizácie, dnes sa už praktizuje vo veľkom najmä u chudobných národoch. Po povolení potratu prichádza propaganda za povolenie eutanázie. Potom budeme asi bezbolestne zabíjať tzv. spoločenský neužitočných ľudí, ako sú duševne s telesne poškodení. A začíname manipulovať gény, a klonovať ľudskú bytosť. Nie sme veru ďaleko od hrozného neľudského života, ktorý vykresľuje Huxley.

Pritom však upadáme do mnohých protirečení. Veď veda nás učí, a to je jej pole, nie pole viery, že od chvíle, keď je vajíčko oplodnené začína sa nový ľudský život, ktorý nie je životom otca alebo matky ale novej ľudskej bytosti, ktorá sa vyvíja vlastným smerom. Že teda ľudský plod tvorí samostatnú genotypovu jednotku z vlastným genetickým programom a kódexom, ktorý už je tam. Že už zigótu treba považovať za samostatného jedinca a to ľudského. Tento plod sa preto kvalitatívne a podstatne líši od mandlí, od obličiek, od maternice alebo iných častí tela matky. Ak by bolo matke dovolené zničiť tento plod, tak potom by jej muselo byť dovolené zabiť aj narodené dieťa veď ani toto nemôže ešte samostatné jestvovať, bez pomoci iných. A tieto zásady platia nielen pre jednotlivca, ktorý nemôže v mene vlastnej slobody ohrozovať alebo potláčať život iného ale aj pre spoločnosť a štát. Lenže ani štát nie je najvyššou normou pre mravné konanie, ktoré sa musí riadiť mravným svedomím a teda morálnymi princípmi. To čo štátny zákon dovoľuje alebo trpí, nemusí byť ešte mravne dovolené. Treba dôkladne rozlišovať medzi zákonitosťou, legalitou a medzi mravnosťou. Láska a život sú teda dve základné hodnoty, ktoré sa budú neustále vynárať v tejto problematike. A nie sú to oddelené, nezávislé hodnoty. Život sa rodí z lásky a dostáva náplň v láske. Život pre lásku a láska pre život. Humanizácia značí predovšetkým návrat k ozajstnej láske, ináč ľudstvu hrozí oceľovo chladná a tvrdá technologická mechanizácia, ktorá nepozná ani srdce, ani city, ani slobodnú vôľu, ani hodnoty ducha. Opakujem Huxleyovo proroctvo je predo dvermi.

Stredná a východná Európa vyšla zo zajatia ideologického materializmu, v ktorom prevláda chápanie človeka ako výrobcu – homo fáber. Západná civilizácia prináša práve v chápaní človeka viaceré úpadkové javy založené na praktickom materializme a na individualistickom osvietenstve. Vynára však aj nová kultúra, ktorú treba ovplyvniť, aby zachránila hodnoty ducha prítomné už aj v starých kultúrach, (koľko som ich videl a koľko pozitívnych hodnôt majú aj tie staré niekedy ich voláme primitívne kultúry. Koľko hodnôt je tam.) rozvíjať ich vo svetle nového humanizmu. Naše obdobie potrebuje múdrosť. Opravdivá klasická sófia je veľmi potrebná. Lekárom a budúcim lekárom je dobré známa Hypokratová prísaha, ktorá je jedným prejavom 2400 rokov starým takej múdrosti.

Dovoľte my však na záver úvah odcitovať slová, ktoré pramenia vo viac storočnej skúseností národov ako ich zhrnul a vyjadril J.P.II. On hovorí: „Nám všetkým sa takto ukladá úloha, hlboko uvažovať a usilovať sa o to, aby nová vynárajúca sa kultúra bola do hĺbky preniknutá Evanjeliom, aby sa uznávali skutočné hodnoty aby sa bránili práva muža a ženy a aby sa presadzovala spravodlivosť v samých spoločenských štruktúrach... Pri budovaní tohto nového humanizmu, veda a jej praktické uplatňovanie poskytujú nové a nespočetné možnosti. No veda sa v dôsledku politických zameraní rozhodujúcich o zameraní bádania a jeho uplatňovaní, často sa používa proti svojmu pôvodnému cieľu, tj. proti povzneseniu ľudskej osobnosti.

Je teda zrejme nevyhnutné, takto pokračuje J.P.II., aby si všetci znova uvedomili prvenstvo mravných hodnôt. Nie moralizovanie, ale etika ethos, lebo to sú hodnoty ľudskej osobnosti ako takej. Znovu pochopenie základného zmyslu a jeho zásadných hodnôt je veľkou úlohou, ktorá sa nám dnes ukladá pre obnovu spoločnosti. Len vedomie o prvenstve týchto hodnôt umožňuje využiť nesmierne možnosti, ktoré dala človeku veda a to tak, aby sa ich uplatňovanie zameriavalo na povznesenie ľudskej osobnosti na pravde, slobode a dôstojnosti. Veda má povinnosť spojiť sa s múdrosťou.“

Preto možno aj na rodinné otázky uplatniť slová II. vat. koncilu v dokumentoch, ktorého čítame: „Naša doba potrebuje túto múdrosť viac než predchádzajúce veky, aby sa všetky nové objavy stali ľudskejšími. Budúcnosť sveta by bola ohrozená, keby sa ľudia nestali múdrejšími“.

Nepamätám sa už kde bo už roky idú a pamäť slabne, ale na bránach jednej univerzity som videl latinský nápis: Sciencie et sapiencie, vede a múdrosti. Aj rímska prvá univerzita sa menovala Sapienca, Múdrosť.

Prajem aj vašej, musím povedať aj našej univerzite, aby slúžila vede a múdrosti.

Ďakujem vám zo srdca.

 

Kard. Jozef Tomko

 

Košice 11.12.2001

 

Spracoval Sac. Bartolomej Juhás, SDB 2002 (na základe podkladov rádia Lúmen – Košice)

 

© Stránka Katolícka sociálna náuka

 

biskupi

usporiadanie dokumentov