Štefan Vragaš   
Dejiny Katolíckej sociálnej náuky
Význam a dôležitosť katolíckeho sociálneho učenia
 
         Cirkev si už od prvopočiatkov svojej existencie všímala sociálne položenie človeka a slúžila ľudskej spoločnosti i na sociálnom poli. Pravda, hlavným poslaním Cirkvi bolo a je sprostredkovať ľudom nadprirodzený život, vecnú spásu. Boh chce spásu všetkých ľudí (1. Tim 2, 4), a preto poslal na svet svojho syna Ježiša Krista, aby svojou smrťou na kríži a svojím zmŕtvychvstaním zaistil všetkým nadprirodzený život, večnú spásu. Cirkev ako nástroj a všeobecná sviatosť spásy pokračuje v Kristovom diele vykúpenia. (Porov. Katechizmus katolíckej cirkvi, č. 776). No nadprirodzená spása ľudí ako primárne poslanie Cirkvi zasahuje aj do pozemského života človeka a spoločnosti. Sám Kristus, hlásajúc evanjelium o Božom kráľovstve a Božej láske k ľudom, na každom kroku prejavoval sociálne cítenie a starosť o sociálne položenie človeka. Z mnohých miest evanjelia vidno, ako sa Spasiteľ sveta Ježiš Kristus ujímal tých najnúdznejších, bránil ich ľudskú dôstojnosť a práva. Bránil rovnakú dôstojnosť všetkých bez rozdielu, tak mužov, ako aj žien. On nikoho nevylučoval zo svojej Božskej lásky.
         Cirkev, berúc si príklad od samého Krista, spájala svoju evanjelizáciu so sociálnou starostlivosťou o človeka, aby tak prispela k budovaniu ľudskej spoločnosti podľa Božieho zákona (Gaudium et spes, č. 2). Orientáciu pre sociálnu prax Cirkev nachádza v evanjeliovej blahozvesti. Kristovo evanjelium a život človeka navzájom súvisia. A tak Cirkev v rámci svojej evanjelizačnej a pastoračnej činnosti pomáha riešiť aj problémy a otázky sociálneho života. Cirkev nikdy nestojí mimo spoločnosti, mimo tohto sveta, ale podľa priania svojho Učiteľa má byť v každej dobe „solou zeme“, „svetlom sveta“ (Mt. 5, 13-14) pre ľudskú spoločnosť. Činnosť Cirkvi na sociálnom poli patrí k závažným fenoménom jej života, a tak katolícke sociálne učenie má popri náboženskej dimenzii aj sociálnu.
         Už v prvých storočiach kresťanstva Cirkev v sociálnej oblasti kráčala v šlapajach Kristovho príkladu; v Kristovi nachádzala motiváciu k činnosti. Apoštoli popri evanjelizácii nestrácali zo zreteľa ani chudobných, ale im venovali potrebnú starostlivosť, a preto si pribrali sedem diakonov, určiac im, aby sa starali o grécke vdovy (Skutky apoštolov 6, 2-6). Vplyvom Kristovho evanjeliovho posolstva prví kresťania i napriek rozdielnemu sociálnemu pôvodu všetko mali spoločné, predávali majetok, rozdávali ho chudobným podľa potreby jednotlivcov (Sollicitudo rei socialis, č. 33).
         Tak v prvých storočiach kresťanstva, ako aj v stredoveku Cirkev spájala svoju evanjelizáciu s charitatívnou činnostou. Počínajúc štvrtým storočím sa stavali chudobince, sirotince a útuľne pre pocestných kresťanov, postupne aj nemocnice, kláštory, školy a univerzity. Všetko to slúžilo po celý stredovek sociálnej starostlivosti a potrebám ľudí. Sociálna starostlivosť o človeka najmä prostredníctvom cirkevných inštitúcií sa v duchu kresťanskej lásky tiahne ako červená niť celými dejinami Cirkvi.
         Keď nastúpil novovek, prišlo k zmenám v živote spoločnosti, čo sa odrazilo i na sociálnom poli. V Európe a z časti i v Severnej Amerike nastupuje priemyselná revolúcia. Priemysel získaval stále viac pôdu pod nohami a spôsobil hospodárske i spoločenské zmeny. Staré spoločenské štruktúry začali ustupovať a nastupovali nové. Z feudálneho roľníka sa stával robotník, ktorý si hľadal prácu v priemysle. Pokiaľ išlo o pracovný čas, nebol vôbec limitovaný a odmenu za prácu si určoval sám zamestnávateľ. Masa robotníkov bola takto vydaná napospas majiteľom kapitálu. Robotnícka otázka sa stala skutočnou sociálnou otázkou. Odmenovanie za prácu nedosahovalo potrebnú existenčnú bázu pre rodinu. Za tvrdých podmienok museli potom pracovať i ženy. V čase formovania sa priemyselnej spoločnosti vystupuje na scénu aj revolučný marxizmus, ktorý podnecoval robotníkov k revolúcii a k násilnému odnatiu súkromného vlastníctva.
         V prvej polovici 19. storočia bol to biskup Ketteler, ktorý dobre chápal novú hospodársku a spoločenskú epochu. Pustil sa do boja proti žalostnému položeniu robotníctva. Zasadzoval sa za to, aby sa robotníci organizovali, aby tak mohli získať potrebný vplyv v spoločnosti. Pápež Lev XIII. nazval biskupa Kettelera svojím predchodcom. Významným sociálnym reformátorom v polovici 19. storočia bol Adolf Kolping, katolícky kňaz (blahorečený pápežom Jánom Pavlom II. r. 1991). Kolping zasvätil svoj život pracujúcej mládeži a jej sociálne položenie riešil zakladaním učnovských spolkov. Išlo mu o to, aby mladí ľudia získali kresťanský obraz o živote. Cielom Kolpingovho diela bolo vychovávať z mladých ľudí zodpovedných kresťanov tak v povolaní, ako aj v rodine a spoločnosti. Kolping preukázal mimoriadnu citlivosť pre sociálnu otázku mládeže svojej doby, a preto nie čudo, že Kolpingovo dielo (Kolpingswerk) preniklo do všetkých krajín sveta. V tomto diele vládne presvedčenie, že Cirkev dáva človekovi potrebnú silu, aby mohol pracovať pre dobro spoločnosti. Náboženské presvedčenie a sociálna zaangažovanosť sa navzájom podmieňujú. Kolpingovo dielo má svoje zastúpenie i na Slovensku. Tak Kettelerova, ako aj Kolpingova činnosť patrí do tých iniciatív, čo pripravovali cestu prvej sociálnej encyklike Rerum novarum.
         Pápež Lev XIII. pochopil znamenie času, t.j. prenikanie priemyslu a tažké položenie priemyselného robotníctva (nazývaného „proletariátom“). Reagujúc na danú situáciu, vydáva 15. mája 1891 prvú sociálnu encykliku Rerum novarum. Lev XIII. vedomý si svojej zodpovednosti za človeka chcel svojou encyklikou uľahčiť tažké položenie priemyselných robotníkov. Encyklika poukázala na negatívne javy tohto vývoja, odmietla revolučný marxizmus, triedny boj a násilnú likvidáciu súkromného vlastníctva. Encyklika požadovala spoluprácu medzi podnikateľmi a robotníkmi, spravodlivú mzdu, ktorá by stačila na obživu pre celú rodinu a napokon obraňovala súkromné vlastníctvo. Práve svojou prácou si človek nadobúda súkromné vlastníctvo.
         Popri tomto konkrétnom a praktickom obsahu (obrane práv robotníkov) encyklika znamenala aj začiatok systematickej a normatívnej sociálnej náuky Cirkvi. Encyklika Rerum novarum položila základy pre dalšie budovanie a rozvíjanie sociálnej náuky, ktorá vo svetle evanjeliovej blahozvesti a na základe sociálnych princípov napomáha organizovať spravodlivý spoločenský poriadok.
         Základom a cieľom sociálnej náuky je dôstojnosť človeka a jeho práva. Katolícke sociálne učenie usiľuje o sociálne dobro človeka, stvoreného na Boží obraz a vykúpeného Kristom. Cirkev hľadí takto na sociálne učenie spod zorného uhla spásy. Prameňom sociálnej náuky sú prirodzený rozum a nadprirodzené Zjavenie. Toto učenie sa teda opiera o prirodzený mravný zákon a o Kristovo evanjelium. V duchu Kristovho evanjelia a prostredníctvom rozumovej analýzy sa formulujú základné etické princípy, ktoré majú usmerňovať ľudské konanie v sociálnej, politickej, hospodárskej a kultúrnej oblasti života. Sociálne učenie Cirkvi si všíma, pozoruje javy hospodárskeho a spoločenského života, vo svetle evanjelia ich posúdi z hľadiska prirodzeného i Božieho zákona a určí, čo treba urobiť. Katolícke sociálne učenie je v prvom rade učením sociálnych princípov. Úlohou Cirkvi je propagovať základné mravné zásady a pranierovať ich porušovanie. Na tejto báze Cirkev pomáha budovať sociálny poriadok, v ktorom sa rešpektuje dôstojnosť človeka a jeho práva (právo na život, na rodinu, na prácu, na vzdelanie, na súkromné vlastníctvo, atď.). Bez etických zásad a princípov by spolužitie ľudí bolo nemožné.
         Cirkev má oprávnenú kompetenciu v sociálnych, hospodárskych, politických, kultúrnych a v iných spolocenských oblastiach, lebo tu všade ide o ludské konanie, ktoré podlieha prirodzenému a Božiemu zákonu. Človek ako ludská osoba stojí pod prirodzeným zákonom a je zodpovedný za svoje konanie. Sociálne ucenie Cirkvi posudzuje spolocenské a hospodárske vztahy do tej miery, ci tieto zodpovedajú etickým a mravným zásadám, alebo ich porušujú. Nevšíma si však vlastných zákonitostí, technickej stránky jednotlivých oblastí spolocenského života. No všade tam, kde clovek vystupuje ako konajúci subjekt, jeho cinnost podlieha mravnému posúdeniu, etickej kvalifikácii.
         Sociálne učenie Cirkvi stavia na týchto základných princípoch: na ľudskej osobe, na spoločnom dobre, na solidarite a subsidiarite. K nim možno pridružiť aj princíp sociálnej spravodlivosti.
         Ústredným princípom katolíckeho sociálneho učenia je ľudská osoba, jej dôstojnosť a práva. Dôstojnosť človeka má svoj pôvod v Bohu, ktorý ho stvoril na svoj obraz a povolal ho k nadprirodzenému životu. Človek – Boží tvor je stredobodom všetkých stvorených vecí a má transcendentné určenie, lebo ho Boh povolal do spoločenstva s ním. Človek jestvuje jedine preto, že ho Boh z lásky stvoril a že ho z lásky neprestajne udržuje (Gaudium et spes, č. 19). Kristus vykúpil padnutého človeka a vo sv. krste ho urobil novým stvorením (Gal 6, 15). Kresťan má preto povinnosť zachovať a zveladiť Boží život v sebe. Transcendentálny pôvod človeka zaujíma v sociálnej náuke popredné miesto. V podobnosti človeka Bohu tkvie i jeho sloboda. V tajomstve vykúpenia „človek nachádza svoju veľkosť, dôstojnosť a hodnotu svojej ľudskosti“ (Redemptor hominis, č. 10). Charakteristickou známkou ľudskej osobnosti je zodpovednosť za slobodné rozhodnutie. Osobný dar slobodného rozhodnutia je znakom ľudskej dôstojnosti a podľa kresťanskej sociálnej náuky najvyšším dobrom človeka. Vznešenosť slobody človeka velmi podčiarkol Druhý vatikánsky koncil. Sloboda však neznamená, že možno robiť všetko, čo sa zapáči. Ide tu o vedomú a slobodnú voľbu podľa vnútorných pohnútok, a nie z donútenia alebo pod vplyvom vášní (Gaudium et spes, č. 17). Človek je srdcom a dušou sociálnej náuky Cirkvi. Ľudská osoba je východiskom aj pre ostatné princípy sociálnej náuky. Človek je teda nositeľom, tvorcom a cieľom všetkých sociálnych úsilí. No človekovi popri individuálnom bytí prislúcha aj sociálne bytie. Človek je spoločenská bytosť. Sám osebe nie je sebestačný, ale svoj plný rozvoj dosahuje v spoločenstve s druhými. Tak človek, ako aj spoločnost stoja pod autoritou mravného zákona, ktorý sú povinní rešpektovať. Dôstojnosť človeka, jeho práva i povinnosti a závislosť od spoločnosti sú duchovným substrátom pre vyvodzovanie základných princípov usmerňujúcich život spoločnosti. Vzájomné vzťahy medzi ľudmi a život celej spoločnosti sa majú budovať na princípoch spoločného dobra, solidarity a subsidiarity.
         Medzi princípy, ktoré usmerňujú a podmieňujú život spoločenstiev a celej spoločnosti, patrí na prvom mieste princíp spoločného dobra. Možno ho takto charakterizovať: Spoločné dobro je súhrn spoločenských podmienok, ktoré umožňujú a napomáhajú dokonalý rozvoj osobnosti všetkých jednotlivcov spoločnosti. Subjektom spoločného dobra je spoločenstvo: rodina, skupina (napr. hospodárske, športové alebo kultúrne združenie), celé spoločenstvo štátu, alebo spoločenstvo všetkých národov, ako aj každá osoba, každý jednotlivec. Spoločné dobro je základným princípom budovania spravodlivosti. Druhý vatikánsky koncil definuje spoločné dobro ako „súhrn podmienok spoločenského života, v ktorých by jednotlivci, rodiny a organizácie mohli plnšie a ľahšie dosiahnuť svoju vlastnú dokonalosť“ (Gaudium et spes, č. 74). Najvyššiu zodpovednosť za spoločné dobro nesie štát. On je ochrancom spoločného dobra. Ide vlastne o prvú a najdôležitejšiu úlohu štátu. V tomto tkvie právno-filozofické odôvodnenie štátu. V súčasnosti pripadá modernému štátu vždy väčšia zodpovednosť za spoločné dobro v sociálnej a hospodárskej oblasti, aby občanom vytváral čo najlepšie ekonomické a sociálne podmienky. No na druhej strane nemožno prenechať celú zodpovednosť iba štátu. Spoločné dobro (bonum commune) je spoločným cielom všetkých členov spoločenstva, a preto musia jednotlivci podrobiť vlastné záujmy spoločnému dobru. Medzi dobrami, ktoré musia ležať na srdci občanom štátu a celému svetu, je na poprednom mieste vzdelanie. Vzdelanie občanov tvorí základnú súčasť spoločenského dobra štátu. Jedným zo spoločných dobier je napríklad ochrana životného prostredia, za čo nesú zodpovednosť tak jednotlivci, ako aj štát. Dalším príkladom spoločnej zodpovednosti za spoločné dobro v štáte je boj proti akútnej nezamestnanosti. Ako v predošlom prípade, tak aj v otázke nezamestnanosti, je štát odkázaný na spoluobčanov, na ich aktívnu spoluprácu pri zlepšovaní situácie. V každom prípade štát ako taký, pretože vlastní najúčinnejšie prostriedky na zabezpečenie rozvoja, má povinnosť účinne podporiť a chrániť celkový rozvoj tak jednotlivcov, ako aj parciálnych spoločenstiev, a to podľa ich dôležitosti.
         Pokiaľ ide o spoločné dobro tak jednotlivca, ako aj spoločnosti, dôležitou sa stáva zásada prednosti. Najprv treba zdôrazniť, že samo osebe niet principiálneho protikladu medzi spoločným dobrom spoločnosti, štátu a medzi správne chápaným dobrom jednotlivca, pretože dobro jednotlivých členov je zveľadujúcou častou spoločného dobra celku. A naopak, spoločné dobro celku je zase predpokladom na realizáciu dobra jednotlivcov. No v prípade napätia medzi oboma dobrami platí zásada, že spoločné dobro celku má prednosť pred dobrom jednotlivca. Môže vzniknúť napätá situácia, keď sa niekto dožaduje určitých nárokov v mene spoločného dobra alebo dobra jednotlivca, čo môže viesť ku konfliktom. Keď napríklad jednotlivý občan v mene svojho domnelého individuálneho dobra odmieta štátu platiť spravodlivé dane, v pravde nejde o dobro jednotlivca, lež o individualistický nárok, vchádzajúci do konfliktu so spoločným dobrom celku. Spoločný úžitok má teda prednosť pred súkromným úžitkom. S touto zásadou sa však musí rozumne narábať, aby sa nespôsobila jednotlivcovi krivda.
         Pre človeka, ktorý verí v Krista, vzhľadom na spoločné dobro Cirkev zaujíma prvé miesto. Cirkev je pre veriacich podstatnou zložkou spoločného dobra. Všeobecné dobro štátu by malo zahrňať aj náboženské hodnoty. Náboženstvo tvorí podstatnú časť celkovej formácie človeka. A tak štát, ktorý zostáva indiferentný voči náboženstvu, nenapomáha spoločné dobro a rozvoj svojich občanov. Štátna moc má nielen zabezpečiť náboženskú slobodu, ale má súčasne vytvoriť aj podmienky pre slobodné vyznávanie náboženstva. (Dignitatis humanae, č. 6). Náboženstvo nie je privátnou záležitosťou, ale je verejnou vecou, a preto štát musí byť voči nemu tolerantný, má ho rešpektovať, chrániť a podporovať. V našej modernej dobe už nejestvuje hmotné dobro, ktoré by bolo v jednej krajine alebo v jednom štáte celkom sebestačné a nezávislé od iných krajín, iných štátov. Je tu vzájomná závislosť všetkých krajín a štátov na svete. Všetky krajiny, či bohaté alebo chudobné, musia politicky a hospodársky spolupracovať. Druhý vatikánsky koncil poznamenáva: „....pretože vzájomná závislosť neprestajne vzrastá a pomaly sa šíri na celom svete, ...stáva sa preto aj spoločné dobro čoraz univerzálnejším, zahrňajúc práva a povinnosti, týkajúce sa celého ľudského pokolenia“ (Gaudium et spes, č. 26).
         Solidarita je ďalší dôležitý princíp, čo riadi spoločenský život. Na základe princípu solidarity sa každá osoba spája s osudom spoločnosti ako jej člen a vo svetle evanjelia je každý človek spolu so všetkými ľudmi účastný na vykúpení. V encyklike Sollicitudo rei socialis (č. 38 – 40) pápež Ján Pavol II. osobitným spôsobom podčiarkol princíp solidarity, nazvúc ho ľudskou a kresťanskou cnosťou.
         Princíp solidarity sa dá vyjadriť touto jednoduchou formulou: Ľudia sú nevyhnutne odkázaní jedni na druhých a rozličným spôsobom závisia jedni od druhých. Ľudia však musia správne uskutočňovať túto závislosť pre dobro jednotlivcov, ako aj celku a niesť zodpovednosť za druhých a za celé spoločenstvo a naopak, i spoločenstvo musí zase zobrať na seba starosť o jednotlivých členov. Inými slovami: jeden za všetkých a za spoločnú vec, a naopak, všetci za jednotlivca a za spoločnú vec. Ide tu o sociálne cítenie a vedomie zodpovednosti. Princíp solidarity možno vyvodiť aj zo zlatého pravidla, ktorého formulácia sa nachádza u sv. Matúša 7, 12: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im.“ Ide principiálne o to, nie egoisticky myslieť a konať, lež solidárne. Ježiš Kristus, stelesnená láska, je najsilnejším dôvodom a pohnútkou kresťanského princípu solidarity. Boh sa stal preto človekom, solidarizoval sa s nami, aby sme my jeden druhého ľudsky prijali, preto niesol za nás kríž, aby sme aj my pomáhali jeden druhému k dôstojnému životu človeka. Je to solidarita, čo pramení v láske k Bohu a k blížnym. Človek vedomý si svojej zodpovednosti za iných sa usiluje nadviazať s nimi kontakt, aby sa spolu s nimi v duchu kresťanskej lásky mohol angažovať za dobro spoločnosti a za odstránenie negatívnych javov spoločenského života. Každodenný život prináša dosť príležitostí solidárne sa angažovať, napr. zasadiť sa za obranu ľudského života od jeho počatia a proti zabíjaniu nenarodených detí v lone matky, postaviť sa proti vraždeniu nevinných ľudí, prejaviť solidárnu pomoc starým, chorým a telesne postihnutým, ďalej umierajúcim hladom vo svete, nezamestnaným a pod. Princíp solidarity, solidárnosti – súdržnosti v kresťanskej sociálnej náuke je celkom nová, špecifická výpoveď o vzťahu jednotlivca k spoločnosti a vice versa. Princíp solidarity tkvie v metafyzickom bytí človeka a v jeho sociálnej predurčenosti a mravnej zodpovednosti.
         Popredné miesto v katolíckom sociálnom učení zaujíma aj princíp subsidiarity. Často sa nazýva klasickým sociálnym princípom. Slovo subsidiarita sa odvodzuje z latinského „subsidium“ (pomoc, podpora, posila). Subsidiaritou označujeme pomocný zákrok, zásah väčších sociálnych organizmov na prospech menších sociálnych skupín alebo jednotlivcov. Ide tu o všeobecné pravidlo, pri ktorom pomoc, podpora vychádza od vyššieho smerom k nižšiemu, napr. od štátu k rodine, pričom nadriadená autorita alebo vyššie spoločenstvo rešpektuje iniciatívu podriadených skupín a jednotlivcov. Definíciu subsidiarity nájdeme v encyklike Pia XI. Quadragesimo anno (č. 80). Vyššie spoločenstvá majú pomáhať nižším vtedy, ak tieto nie sú schopné dosiahnuť to, čo sa od nich žiada. No nadradené spoločenstvo si nemá vyhradzovať a konať to, čo môžu z vlastnej iniciatívy a bez veľkých tažkostí urobiť nižšie spoločenstvá (napr. rodina) alebo jednotlivci. Na báze subsidiarnosti majú štát, vyššie spoločenstvá a nadriadená autorita prispieť svojou pomocou len vtedy, ak podriadené skupiny alebo jednotlivci nemôžu splniť svoje ciele vlastnými prostriedkami. Správne aplikovaný princíp subsidiarity veľmi napomáha usporiadaný život spoločnosti. Určuje kompetentnosť, akú má spoločnosť, predovšetkým štát oproti parciálnym komunitám a jednotlivcom. Na jednej strane princíp subsidiarity chráni autonómiu a život jednotlivca a menších skupín (rodina) voči veľkým sociálnym organizmom. Na druhej strane zase je princíp subsidiarity synonymný a s pojmom pomoci vyššie postaveného voči nižšie postavenému. Pravá usporiadaná spolocnosť a štátny poriadok sú nemysliteľné bez subsidiárnych (pomocných, podporných) štruktúr a organizácií a bez rozdelenia kompetencií.
         Sociálne princípy sú vskutku základnými kameňmi sociálneho učenia Cirkvi. O ich vypracovanie sa zaslúžil najmä Učitelský úrad Cirkvi v priebehu jedného storočia. Sú to normy, zásady, kritéria, ktoré napomáhajú riešiť sociálne otázky spoločnosti. Sociálne princípy poskytujú spoločnosti mravnú orientáciu.
         K základným tézam katolíckeho sociálneho učenia možno pridružiť aj otázku sociálnej spravodlivosti. Ak uvažujeme o probléme spravodlivosti, i tu sa stáva východiskom dôstojnosť ľudskej osoby. Všetky oblasti života musia brať zreteľ na ľudskú dôstojnosť, píše Ján Pavol II. v encyklike Redemptor hominis (č. 14). Spravodlivosť je cnosť, ktorá sa definuje ako úsilie vôle po dobrom alebo hodnotnom, rešpektujúc pritom práva druhých. Takto definuje spravodlivosť i sv. Tomáš Akvinský: „Spravodlivosť je oná cnosť, pomocou ktorej človek pevnou a rozhodnou vôľou priznáva každému jeho právo“ (Summa Theolgiae, II-II, 51,1). Cnosť spravodlivosti je jednou zo štyroch kardinálnych cností. Spravodlivosť je veľkou usmernovateľkou života.
         O sociálnej spravodlivosti sa začalo uvažovať už v minulom storočí. Pápežská encyklika Quadragesimo anno Pia XI. sústreďuje osobitnú pozornosť na pojem sociálnej spravodlivosti, a tak sa tento pápežský dokument zvykne nazývať encyklikou sociálnej spravodlivosti. Sociálna spravodlivosť je cnosť, čo zaväzuje ako jednotlivcov, tak i zodpovednú vrchnosť zveľaďovať spoločné dobro (dobrá materiálne i duchovné). Je nutným princípom každého rozumného spoločenského poriadku. V encyklike Quadragesimo anno sa použil výraz „sociálna spravodlivosť“ viackrát. Tiež pápež Ján XIII. použil výraz „sociálna spravodlivosť“ niekoľkokrát v encyklike Mater et magistra. Z pápežských encyklík jasne vyplýva, že úlohou sociálnej spravodlivosti je zveľaďovanie spoločného dobra. Sociálnu spravodlivosť podmieňujú požiadavky spoločného dobra, ona ukazuje, aké sú ľudské práva, aké majú byť zákony, ako sa má správne rozdelovať spoločné dobro a aké sú záväzky a povinnosti občanov.
         Na Biskupskej synode r. 1971 v Ríme sa rozoberala otázka spravodlivosti vo svete a zo záverov synody vznikol i pápežský dokument De iustitia in mondo publikovaný v Acta Apostolicae Sedis v latinskom znení. (AAS, LXIII, 1971, s. 923 – 924). O sociálnej spravodlivosti je reč i v encyklike pápeža Jána Pavla II. Laborem exercens. Hovorí o nej v súvise s kľúčovým problémom sociálnej etiky, t.j. v prípade spravodlivej mzdy za vykonanú prácu. „V súčasných pomeroch niet iného dôležitého spôsobu ako uskutočnovať sociálnu spravodlivosť medzi pracujúcim a zamestnávateľom ako práve odmenou za prácu“ (č. 19).
         Vieme, že evanjelium požaduje od kresťana lásku k blížnemu. Pre kresťanskú náuku sa vynára otázka, či spoločnosť vystačí so všeobecne prijímaným princípom sociálnej spravodlivosti a či sa netreba zamerať na príkaz lásky k blížnemu. Nasledovanie Krista vyžaduje službu lásky: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Ako som vás ja miloval, aby ste sa aj vy vzájomne milovali“ (Jn 13, 34). No vzťah medzi spravodlivosťou a láskou je veľmi dôrazne podčiarknutý v pápežských encyklikách. Láska má doplňovať spravodlivosť. Spravodlivosť v súlade s láskou je najlepším predpokladom pre výstavbu sociálnej spravodlivej spoločnosti. Kresťanská sociálna náuka stavia teda na spravodlivosti a láske ako na spoľahlivých zásadách pri budovaní nového spoločenského poriadku. Bez nerešpektovania oboch zásad nie je možná ani zmena sociálnych vzťahov a ani zmýšľania. Sociálna láska v kresťanskej sociálnej náuke ide ruka v ruke so sociálnou spravodlivosťou. Sociálna láska je pripravená bezúhonne slúžiť spoločnému dobru a priznať každému jeho práva. Sociálna láska nepozná nenávisť tried a robí všetko pre odstránenie triednej nenávisti. Najvyšším kresťanským cieľom je solidárne, bratské spoločenstvo ľudí ako v ekonomickej, tak i spoločenskej oblasti. To sa však nedá vynútiť iba zákonmi, je k tomu potrebná i sociálna sila lásky. Sociálne posolstvo evanjelia je vlastne posolstvom lásky, t.j. svedectvom činov. No sociálna spravodlivosť a sociálna láska majú spolupracovať a dopĺňať sa nielen v rámci menších spoločenstiev a štátu, lež aj medzi národmi a štátmi. Vyžaduje si to celosvetové spoločné dobro a rešpektovanie ľudských práv na celom svete. Súčasný svet je poznačený množstvom nespravodlivosti. Bieda, hlad, nezamestnanosť, stále väčšia priepasť medzi bohatými a chudobnými, neistota života a násilie charakterizujú súčasnú spoločnosť.
         Cirkev cíti so všetkými nespravodlivo postihnutými, ale zároveň vidí aj svoju bezmocnosť. Napriek všetkému kresťania musia byť solidárni so všetkými, čo trpia pre nespravodlivosť, musia sa postaviť na ich obranu a pomáhať im v duchu kresťanskej lásky. Špecifický kresťanský príspevok na dosiahnutie spravodlivosti väzí v tom, že veriaci dôsledne žijú evanjelium. Jedine takto sa stanú kvasom v rodine, v škole, na pracovisku a v celom spoločenstve, v ktorom práve žijú.