Štefan Vragaš   

Princíp personality (ľudskej osobnosti)

1. Ľudská osoba

Človek ako osoba - dôstojnosť človeka

Človek ako osoba má svoju nedotknuteľnú dôstojnosť, ktorú treba rešpektovať, chrániť a zveľaďovať. Už v encyklike Jána XXIII. stojí, že človek je nositeľom tvorcom a cieľom všetkých sociálnych snáh (Mater et magistra, č. 219). Aj predchodca Pius XII. sa vyjadril v podobnom zmysle. V rozhlasovom posolstve r. 1944 povedal, že človek bol dlho v sociálnom živote pasívnou zložkou, musí sa však stať v spoločnosti subjektom, základom a cieľom.[1]

Dôstojnosť ľudskej osoby má svoj hlboký základ v tom, že Boh stvoril človeka na svoj obraz a povolal ho k nadprirodzenému životu, ktorý prevyšuje pozemský život. Človek ako bytosť obdarená rozumom a slobodnou vôľou a ako subjekt práv a povinností predstavuje prvú základnú hodnotu sociálnej náuky Cirkvi, je srdcom a dušou tejto náuky (Gaudium et spes, č. 12-22).

Ľudská osoba je svojou antropologickou závažnosťou zdrojom pre ostatné princípy sociálnej náuky. Cirkev preto nikdy neprestane brániť dôstojnosť človeka proti akémukoľvek útlaku, vykorisťovaniu a ujme, či už ide o politiku a ekonómiu alebo o kultúru, ideológiu a zdravie.

Z ontologického hľadiska človek má svoju vlastnú štruktúru.

Človek ako osoba predstavuje jedinečnosť, čiže je sám sebou: s dušou i telom, odlišný a oddelený od každého iného bytia, nikdy sa neopakujúci. Zrodil sa ako originálny (pôvodný).

Človek ako ľudská osoba nie je časťou iného, existujeme v nás samých, sme autonómny. Vlastníme dušu i telo, pričom tvoríme ako osoba jeden telesný a súčasne duchovný celok. Typickým znakom človeka je intelekt.

Ľudská osoba je subjektom myslenia, konania, eventuálne nečinnosti. Všetky naše skutky sú našimi skutkami, naša osobnosť im vtláča pečať nezmazateľnosti. Máme tu do činenia s prirodzeným, mravným zákonom človeka.

Ľudská osobnosť značí slobodu. Sloboda chcenia, slobodná vôľa, ktorá vyviera z duchovného jadra ľudskej osobnosti, je schopnosť samostatne sa rozhodnúť tým alebo oným spôsobom, ak stojíme pred viacerými možnosťami. Výsledok ľudského rozhodnutia a konania posudzujeme potom podľa mravného zákona, ktorý poučuje o mravne dobrom alebo mravne zlom. Byť dobrým človekom znamená dobre konať, žiť čnostným životom. Mravné vedomie človeka korení vo svedomí, ktorého hlas znie: Konaj dobro, vyhýbaj zlu! Dobro je kritériom mravnosti.

Slobodná vôľa robí z človeka pána samého seba. Bez osobnej slobody ľudskej vôle by nejestvovala mravná zodpovednosť. To však nevylučuje možnosť, že človek vo svojich rozhodnutiach nemôže byť ovplyvnený rozličným spôsobom (fyzicky, dedične alebo spoločensky) a vystavený manipulácii.

Charakteristickou známkou ľudskej osobnosti je zodpovednosť za slobodné rozhodnutie. Človek nesie zodpovednosť, ktorú nemožno preniesť na iné indivíduum. Slobodné rozhodnutie a zodpovednosť zaň môžu tiež vyústiť aj do nebezpečenstva alebo katastrofy, o tom niet pochýb. Teda slobodná vôľa, slobodné rozhodovanie a riziko nebezpečenstva kráčajú spolu. Na druhej strane však osobný dar slobodného rozhodnutia je znakom ľudskej dôstojnosti a podľa kresťanskej sociálnej náuky najvyšším dobrom človeka. Vznešenosť slobody človeka veľmi podčiarkol Druhý vatikánsky koncil. Ku konaniu dobra sa môže človek rozhodnúť iba slobodne. Sloboda však neznamená, že možno robiť všetko, čo sa zapáči. Ide tu o vedomú a slobodnú voľbu podľa vnútorných pohnútok, a nie z donútenia alebo pod vplyvom vášní (Gaudium et spes, č. 17).

Základom katolíckej sociálnej náuky je kresťanský obraz o človekovi, o jeho dôstojnosti. Pravdu o človekovi podáva Božie zjavenie: Boh stvoril človeka na svoju podobu. A tak podstatou kresťanského chápania človeka je jeho podobnosť s Bohom. Táto podobnosť vytvára predpoklad opravdivej slobody, dôstojnosti človeka. Takto sa kresťanská antropológia odlišuje od každej inej ideológie. Úlohou Cirkvi je neohrozene brániť dôstojnosť človeka ako Božieho obrazu. Dôstojnosť človeka pekne vystihujú slová žalmu (8, 5-7): „Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o málo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk, všetko si mu položil pod nohy.“ Učenie o dôstojnosti človeka vo všetkých jeho aspektoch výrazne formuloval koncil v pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes.[2]

Človek - Boží tvor je stredobodom všetkých stvorených vecí a má transcendentné určenie, lebo ho Boh povolal do spoločenstva s ním. „Človek je povolaný hneď od svojho vzniku nadviazať dialóg s Bohom. Veď jestvuje jedine preto, že ho Boh z lásky stvoril a že ho z lásky neprestajne udržuje“ (Gaudium et spes, č. 19). Kristus vykúpil padnutého človeka a vo s v. krste ho urobil novým stvorením (Gal 6, 15). Kresťan má preto povinnosť zachovať a zveľadiť Boží život v sebe. V tajomstve vykúpenia „človek nachádza svoju veľkosť, dôstojnosť a hodnotu svojej ľudskosti“ (Redemptor hominis, č. 10). Človek musí teda zostať v spojení s Kristom, aby mal účasť na Božom živote. „Kristus... dáva skrze svojho Ducha svetlo a silu človekovi, aby mohol zodpovedať svojmu vznešenému poslaniu“ (Gaudium et spes, č. 10).

 

2. Sociálny rozmer človeka - Vzťah človeka k spoločnosti

S bytostnou situáciou človeka súvisí aj jeho sociologické položenie. Východiskom vzťahu jednotlivého človeka a spoločnosti je sám človek ako osoba a nositeľ práv a povinností. Človek je už svojou prirodzenosťou predurčený žiť spolu s inými. Človek sám osebe nieje sebestačný, ale svoj plný rozvoj dosiahne iba v spoločenstve s inými. Človek ako ľudská osobnosť nachádza svoju plnosť v spojení s inými osobami. Ľudská osoba sa neuzatvára sama do seba, lež je otvorená, prijímajúca, dialogujúca. Človek je svojou povahou spoločenské bytie, spoločenský tvor. Netreba osobitne dokazovať, že človek je sociálne bytie a že je stredobodom všetkých sociálnych úsilí. Stačí poukázať na jeho závislosť od druhých, od spoločnosti tak vo sfére telesnej, materiálnej, ako aj duchovno-kultúrnej a morálnej. Ľudská osobnosť a spoločnosť stoja teda vo vzájomnom vzťahu, ktorý je pôvodný, typický a bohatý na napätie.

Každá ľudská bytosť má od prírody sklon ku komunikácii, t. j. k rečovému styku s inými a k podieľaniu sa na niečom s druhými, čím sa orientuje na druhú osobu a na spoločnosť.

Spod zorného uhla sociálnej teológie Kristus je najužšie zjednocujúcim princípom ľudí navzájom a človeka s Bohom. Trojjediný Boh stvoril človeka na svoj obraz. Spoločenstvo troch osôb v Bohu stáva sa obrazom pre ľudskú spoločnosť. Je to formulácia francúzskeho teológa Henri de Lubac.

Skutočnosť, že sa ľudia na seba mocne viažu, odzrkadľuje obraz Svätej Trojice, vtlačený do ich duší. Kristus pripojil k prirodzenej vzájomnej závislosti ešte nadprirodzenú príslušnosť ľudí k Cirkvi, ktorá je jeho Tajomným telom.

Taktiež Druhý vatikánsky koncil učí, že modlitba, v ktorej sa Kristus obracia na Otca, aby všetci jedno boli, tak ako Syn a Otec sú jedno, pripomína určitú podobnosť medzi jednotou Božských osôb a jednotou Božích dietok v pravde a láske (Gaudium et spes, č. 24).

Sociálny vzťah k iným sa v človekovi zakladá predovšetkým na dvoch duchovných energiách: na náklonnosti napodobňovať a na láske. Duševná schopnosť napodobňovať - charakteristická pre deti voči rodičom, pre žiakov voči učiteľom - neznamená únik pred zodpovednosťou, ale znamená osobné rozhodnutie, zvyčajne motivované láskou a obetavosťou, čo slúži zase na prospech jednotlivca i spoločnosti.

Vzájomný duchovný zväzok medzi ľuďmi ich robí schopnými konať v duchu sociálnych čností, ako sú láska k blížnemu, vernosť, pravdivosť, spravodlivosť, poslušnosť. Ľudia spojení v duchovnom zväzku sú schopní vytvárať také hodnoty, ktoré by sám jednotlivec nevytvoril, a to v oblasti umenia, vedy, ekonomiky atď.

Vynikajúcim nástrojom duchovnej komunikácie je jazyk, reč. Jazyk slúži na vzájomné dorozumievanie sa a možno ním vyjadriť veľké veci. Neslúži na to, aby sa iba niečo vravelo, ale je výrazom záväznosti. Napríklad, keď novomanželia pri vysluhovaní sviatosti manželstva vyslovia slovami svoj súhlas, vkladajú do slov seba samého.

Sväté písmo podáva správu o tom, ako pôvodná spoločnosť ľudí našla svoj zánik v jazykovej konfúzii počas výstavby babylonskej veže (Gn 11,9), kým spoločenstvo vykúpených Kristom zažilo zázrak jazyka na prvé Turice v Jeruzaleme, keď po zostúpení Ducha Svätého apoštoli začali hovoriť rozličnými jazykmi (Sk 2, 1-11).

V duchu Svätého písma jazyk je Božím darom, ktorý má ľuďom slúžiť ako prostriedok na upevnenie bratských zväzkov. Použiť jazyk na vedomé hovorenie nepravdy a klamanie iných ľudí je zneužitím tohto Božieho daru, je hriechom.[3]

Jednota indivíduí vytvára spoločnosť, jej základom je sociálna spojitosť jednotlivých členov. Spoločnosť sama osebe nevlastní osobitné bytie, lež sa konštituuje na základe vzájomného vzťahu jej členov. (Má teda akcidentálne bytie.) Spoločenské normy pramenia preto v indivíduu ako nositeľovi a cieli všetkých spoločenských inštitúcií. Ľudská osoba vždy zostáva stredobodom spoločnosti. Spoločnosť možno chápať ako výraz prirodzeného poriadku slobodných ľudí. A v definícii možno pojem spoločnosti zachytiť takto: Spoločnosť je skupina ľudí, čo sa vzájomne podporuje a pomáha si, aby dosiahla ciele, ktoré sprevádzajú ľudský život. Spoločnosť nie je sama pre seba, ale jestvuje iba vo vzťahu k jednotlivcovi.

Spoločnosť je síce nadindividuálna skutočnosť, no jednotlivý človek je v každej spoločnosti rozhodujúcim činiteľom. A tak spoločnosť ako celok, aby sa udržala, musí prihliadať na sociálne dobro jednotlivcov.[4] Tak politika, ekonómia, ako aj právo musia slúžiť človekovi.

Každú spoločnosť podmieňuje sociálny poriadok, ktorý dostáva svoju podobu vo vonkajších štruktúrach, ustanoveniach. Tento poriadok sa musí opierať o mravné normy a princípy, ktoré mu zabezpečujú správnu orientáciu.

Súhrnne podané: Popri individuálnom bytí prislúcha človekovi i sociálne bytie (spoločenskosť). Individualita a svojskosť človeka sa podstatne viažu na jeho socialitu. S osobným povedomím sa teda spája jeho vedomie o spolubytí s inými ľuďmi. Človek totiž ako ľudská osoba dosahuje svoju zrelosť iba v sociálnom kontakte s inými. V hre je teda závislosť ľudskej osoby od spoločnosti, pričom rast ľudskej osoby závisí od rastu spoločnosti a naopak. No cieľom a nositeľom ľudskej spoločnosti je človek ako spoločenská bytosť. To zároveň poukazuje na jeho všestrannú závislosť od spoločnosti, ako aj na jeho spoločenskú kooperáciu. Človek ako dôstojná a zodpovedná bytosť dosahuje svoje existenčné ciele v rámci spoločnosti. Tak človek, ako aj spoločnosť stoja pod autoritou mravného zákona, ktorý sú povinní rešpektovať. Dôstojnosť človeka, jeho práva i povinnosti a závislosť od spoločnosti sú duchovným substrátom pre vyvodzovanie základných princípov usmerňujúcich život spoločnosti.

Niekoľko poznámok o pluralizme. Moderná sekularizovaná a industrializovaná spoločnosť prispela v značnej miere k formovaniu pluralistickej spoločnosti. Pluralizmom označujeme neobmedzene veľký počet mienok, spoločenských foriem a svetonázorov. Skutočnosť, že žijú v spoločnosti rozličné sociálne skupiny, záujmové zväzy, náboženské spoločenstvá atď., si vyžaduje ako od jednotlivcov, tak aj od celého spoločenstva v štáte osobitný spôsob správania, ak sa má dosiahnuť pokojné spolunažívanie. Rozličné sociálne skupiny a náboženské spoločenstvá sa totiž navzájom líšia vo svojich náhľadoch a úlohách, a preto nieje samozrejmosťou nadobudnúť súhlas, zhodu v základných otázkach spoločenského života.

Na jednej strane, pravda, pluralizmus umožňuje, aby existovali popri sebe rozdielne formy života, konkurujúce si životné názory, na druhej strane však potrebuje každá spoločnosť spoločnú bázu hodnôt, ktorú všetci prijímajú a rešpektujú. Táto báza totiž umožňuje spolužitie. V minulých dobách sa tento problém tak silno nepociťoval, pretože tu jestvoval spoločný základ kresťanského presvedčenia. Naproti tomu v súčasnosti je to spoločné, čo ľudí spája, veľmi obmedzené. Prichádza aj ku konfliktom, ktoré často vyústia v násilie. Zdá sa, akoby pluralizmus nebol schopný integrácie rozličných životných postojov. Každá spoločnosť však potrebuje spoločné hodnoty, spoločné ciele, aby mohla vôbec jestvovať. Spoločenský pluralizmus predpokladá slobodný demokratický poriadok; tento nieje však mysliteľný v totalitnej spoločnosti. Ďalším predpokladom pluralistickej spoločnosti je tolerancia tak jednotlivcov, ako aj rozličných sociálnych skupín. Ak všetci zaujmú tolerantný postoj, potom je možné vybudovať spoločný základ hodnôt a náhľadov, ktoré zaistia pokojné spolužitie.

Cirkev uznáva pluralizmus ako skutočnosť moderného života, cirkev, hoci šije vedomá toho, že jej poslanie je nadprirodzené a že jej cieľ je večný život, jednako sa na Druhom vatikánskom koncile otvorila svetu a nadviazala s ním dialóg, chce slúžiť pluralistickej spoločnosti. Solidárne s ľuďmi dnešnej rôznorodej ľudskej spoločnosti chce sa zasadzovať za ľudské práva, za sociálnu spravodlivosť, za ochranu ľudského života, za pokoj vo svete atď.

Katolícke sociálne učenie je v zhode s takým spoločenským pluralizmom, ktorý rešpektuje základné mravné hodnoty a nevyúsťuje v liberalizmus. V tomto zmysle vyznievajú aj dokumenty Učiteľského úradu Cirkvi: pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, dekrét o náboženskej slobode Dignitatis humanae a list Pavla VI. Octogesima adveniens.[5]



[1] E. Combi, E. Monti, Fede cristiana e agire sociale, Miláno 1994, s. 109-110.

[2] Dokumenty..., Gaudium el spes, č. 12 a nasl. Pozri i T. Hen-, Katholische Soziallehre, Paderborn 1987, s. 45-46. Pozri i O. v. Nell-Breuning, Unsere Verantvortung, Freiburg-Basel-Wien 1987, s. 59-66.

[3] J. Hoffner, Christliche Gesellschaftslehre, Köln 1989, citujeme z talianskeho prekladu La dottrina sociale cristiana, Roma 1979, s. 21-25. Pozri i R. Weiler, Einfiihrung in die katholische Soziallehre, Graz-Wien-Köln 1991, s. 26 a nasl.

[4] R. Weiler, Einfiihrung..., s. 28.

[5] Katholisches Soziallexikon, heraugegeben von A. Klose, W. Mantl, V. Zsif-kovits, Innsbruck-Wien-Munchen 1980, s. 2162-2163. Pozri i T. Herr, Katholische Soziallehre..., s. 232-237. R. Weiler, Einfiihrung..., s. 30.

 

Princípy