Ak sa
začneme zaujímať a hľadať, odkiaľ Cirkev čerpá poznatky pre svoje učenie
o manželstve a rodine, nesmieme pritom vynechať knihu kníh Bibliu. Ak ju
otvoríme, hneď na začiatku v knihe Genezis sa píše: „Nie je
dobre byť človeku samotnému. Nuž učiním mu pomocnicu, ktorá mu bude
podobná“ (Gn
2,18).[1]
Týmito slovami je vyjadrený úmysel Boží - človek je vyššie od každého
zvieraťa (Gn
2, 19n). A preto túto pomocnicu môže nájsť iba v tej, ktorá je „mäsom z
jeho mäsa a kosťou z jeho kostí“ (Porov. Gn 2,21n ).[2]
Boh stvoril teda pre človeka túto pomocnicu a on kvôli nej opustí otca a
matku a privinie sa k nej láskou a budú „jedným telom“ (Gn
2,24).[3]
Toto bol pôvodný zámer Boha s človekom. Človek však tento pôvodný zámer
si prispôsobil svojim chúťkam a predstavám. Prvotnou hodnotou sa preň stávala
plodnosť, ktorej sa ostatné prispôsobilo. Ale keď sa tento bod zaistí,
ustanovizeň manželstva sa bude držať stopy dedičných zvykov, ktoré sa však
veľmi vzdialili od manželstva - prototypu v Gn 1-2.[4]
A tak Boh, ktorý začína výchovu svojho ľudu, dávajúc mu svoj Zákon, čiastočne
ho prispôsobí požiadavke „tvrdosti sŕdc” (Porov. Mt
19,8).[5]
Aj
napriek tomu, že človek si pôvodný zámer Boží prispôsobil svojej
slobode, predsa - ako sa dozvedáme od cirkevných otcov - Boh bol pre prvých
ľudí obradným uvádzačom nevesty[6].
Veď muža a ženu spojil dovedna sám Boh a tým dal zároveň aj posvätnosť
tejto ustanovizni.
Hoci
manželstvo je základnou formou ľudského života, má svoje miesto iba kým
trvajú dejiny ľudstva. Je to predbežná, dočasná forma života. Keď
prestane náš vek, pominie aj ono (Mk 12, 25). Napriek tomu Ježiš venoval manželstvu veľkú pozornosť.
Nielenže priviedol manželstvo hriechom naštrbené do jeho pôvodnej podoby,
ale prijal ho ako dôležitý spásonosný prvok do poriadku spásy, ktorý sám
vytvoril. „Keďže prišiel znovu nastoliť prvotný poriadok stvorenia narušený
hriechom, on sám dáva silu a milosť žiť manželstvo v novej dimenzii
Božieho kráľovstva“ (Porov. KKC
1615). Jednoduchá skutočnosť, že Ježiš priniesol svetu posolstvo o manželstve
(Mt 19, 6),
poukazuje na jeho sviatostný charakter. Kristus si bol vedomý, že je poslaný
vybudovať Božie kráľovstvo. Nepokladal za svoju úlohu, bezprostredne
usporadúvať veci tohto sveta. Ak dal smernice o manželstve, to znamená, že
nechcel, aby bolo chápané ako vec tohto sveta, ale ako prvok Božieho kráľovstva
- ako udalosť v rámci Božieho zákona, ktorý ohlasoval.
Za Ježišových
čias sa vo všeobecnosti presadila požiadavka jednoženstva. Skutočnosť,
že Ježiš počas svojho historického života venoval manželstvu mimoriadnu
pozornosť, poukazuje na dôležitosť manželského spoločenstva v Cirkvi ako
celku. A tak ako mal P. Ježiš starosť o ustanovizeň manželstva, podobne to
robí aj Cirkev počas svojej existencie. Už kresťanskí biskupi prvých čias
bývali prítomní na svadbách kresťanov, požehnávali mladé páry, Tak ako
to robil P. Ježiš na svadbe v Káne Galilejskej. „Z tejto doby pochádzajú
prekrásne texty, dotykajúce sa manželstva a rodiny; listy, kázne, homílie.
Texty písané perami najväčších biskupov III. a IV. storočia, veľkých
otcov Cirkvi: sv. Bazila, sv. Jána Chryzostoma, ktorý písal, že
rodina je ecclesiola,
čiže malá Cirkev.
A sv. Augustín nazýval rodičov svojimi spolubiskupmi, coepiscopi.“[7]
V poapoštolskom
čase ohrozuje rodinu manichejské a gnostické pohŕdanie manželským životom.
Ide o učenie, ktoré presadzovali v stredoveku valdénci a albigenci. Tieto
dualistické omyly sa zakladajú na učení o dvoch princípoch sveta, o dobrom
(duchovnom) a zlom (hmotnom). Marcion- predstaviteľ gnostickej sekty –
„zavrhol manželstvo, lebo plodenie rozmnožuje ríšu zlého boha; žiadal bezženstvo“[8].
Valdénskí odmietali manželstvo pre dokonalých. „Jednoduchí veriaci
(credentes) mohli žiť v manželstve, mali majetok, ale museli sa vyhýbať každej
nádhere a rozmaru.“[9]
Cirkev aj napriek týmto snahám považovala manželstvo za súčasť jej života.
Vo vyznaní viery pápeža Inocenta III. r. 1208 proti týmto omylom učí:
„Uznávame, že (...) skutočné manželstvá smú byť uzatvárané. Prísne
zakazujeme, aby riadne uzavreté manželstvá boli rozlučované. Veríme a vyznávame,
že muž, aj keď má manželku, môže byť aj so svojou manželkou zachránený
a neodsudzujeme ani druhé alebo ďalšie manželstvá.“[10]
Je
pozoruhodné, že cirkevní otcovia a cirkevní učitelia, hoci mali pred očami
skazu pohanského manželstva, nedali sa zviesť k tomu, aby manželstvo
znehodnotili. V 12. storočí sa manželstvo pripočítava k siedmim
sviatostným znakom, ktoré sa osobitným spôsobom nazýva odborným výrazom
sviatosť.[11] Florentský koncil v
dekréte pre Arménov (r. 1439) o tom podáva toto: „Siedma sviatosť je manželstvo.“[12] Už apoštol Pavol píše
o manželstve ako o spojení Krista a Cirkvi: „Toto tajomstvo je veľké; ja
hovorím o Kristovi a Cirkvi. Ale aj vy, každý jeden nech miluje svoju manželku
ako seba samého. A manželka nech si ctí muža“ (Porov. Ef
5,32-33). Florentský koncil ďalej uvádza: „Účinnou príčinou manželstva
je vzájomný súhlas, ktorý sa spravidla vyjadruje slovami, vzťahujúcimi sa
na prítomnosť. Manželstvu sa prisudzuje trojaké dobro. Prvým je plodenie
potomstva a jeho výchova pre Božiu službu. Druhým vernosť, ktorú musia manželia
navzájom zachovávať. Tretie je nerozlučiteľnosť manželstva, pretože
predstavuje nerozlučiteľné spojenie Krista a Cirkvi. V dôsledku smilstva je
síce odlúčenie od stola a lôžka dovolené, ale je neprípustné uzavrieť
iné manželstvo, pretože puto zákonne uzavretého manželstva je trvalé.“[13] Len čo Cirkev opäť
usmerní chápanie manželstva správnym smerom, prichádza nová snaha postaviť
manželstvo na úroveň len čohosi profánneho, čosi, čo je nesväté, cudzie
religióznej oblasti. Najvýraznejšie to vystúpi do popredia v časoch reformácie,
ktorá podľahla „heslám hlásaným skrz humanizmus“[14].
Popiera manželstvo ako sviatosť. Odstraňuje ho z oblasti nadprirodzena a tým
nevyhnutne odmieta právnu kompetenciu Cirkvi v manželských kauzách. Tridentský
koncil na svojom 24. zasadnutí (r. 1563) sa venuje tomuto problému. To, že
(Tridentský koncil) musel až trestom exkomunikácie riešiť vzniklé závažné
otázky ohľadom manželstva, vidieť ako Cirkvi a samozrejme vtedajšej
hierarchii ležalo na srdci udržanie ustanovizne manželstva na tej úrovni, na
akú ju povýšil Ježiš.
Cirkev
ani za čias Leva XIII. neostáva nečinná. A pápež vo svojej encyklike Arcanum
Divinae Sapientiae o Kresťanskom manželstve (r. 1880) opätovne potvrdzuje
manželstvo ako sviatosť a kompetenciu Cirkvi nad manželstvom.
Pápež
PIUS XI. vo svojej encyklike Casti Connubii (O kresťanskom manželstve
r. 1930) nadväzuje na Leva XIII. a dopĺňa pohľad na manželstvo z iného
zorného uhla. Lebo hoci manželstvo je podľa svojej prirodzenosti založené
Bohom, predsa má na ňom účasť, a to vynikajúcu účasť, aj ľudská vôľa
(Pozri CC
5,6).[15]
Manželstvo
ani v dvadsiatom storočí nie je na tej úrovni, na akú ju pozdvihol P. Ježiš.
A tak II. vatikánsky koncil vo svojej pastorálnej konštitúcii Gaudium
et spes v druhej časti, medzi niektoré naliehavejšie problémy vzbudzujúce
všeobecné znepokojenie radí okrem iného aj manželstvo a rodinu. A hneď v
prvej kapitole poukazuje na dôstojnosť manželstva a rodiny. Povzbudzuje kresťanov
i všetkých ľudí, aby sa usilovali zachovať a povzniesť pôvodnú dôstojnosť
a jedinečnú posvätnú hodnotu manželského stavu.
Po
II. vat. koncile vychádza encyklika Pavla VI. Humanae vitae. Rieši otázky
o odovzdávaní ľudského života, ktoré spôsobujú manželom vždy veľké
ťažkosti a problémy. „Odovzdávanie ľudského života je veľmi vážna úloha.
Manželia ňou slobodne a vedome spolupracujú s Bohom Stvoriteľom (HV
1).“[16]
Manželstvu
a rodine dôležitú úlohu pripisuje aj súčasný Sv. Otec Ján Pavol II., čoho
príkladom boli aj jeho stredajšie príhovory, ktoré vyústili v r. 1980
zvolaním Synody biskupov na tému Rodina. „Synodálni otcovia závery Synody
o rodine predložili ako rozsiahly zoznam návrhov a jednomyseľne požiadali
Sv. Otca, aby sa stal tlmočníkom úprimnej starostlivosti o rodinu (Pozri
FC
2).“[17]
Ako odpoveď na to dáva Sv. Otec exhortáciu Familiaris consortio v r.
1981.V nej kladie dôraz na úlohy kresťanskej rodiny a jej pastoračnej
starostlivosti. Ide o „apoštolské povzbudenie (exhortatio apostolica) k plnenie
úloh kresťanskej rodiny“.[18]
Exhortácia je ukončená Chartou práv rodiny, ktorej cieľom je
„posilniť v rodinách vedomie nezastupiteľnosti úlohy a miesta, aké má
rodina v spoločnosti.
Cirkev
uvítala s radosťou iniciatívu OSN vyhlásiť rok 1994 Medzinárodným
rokom rodiny. Aj pápež píše list rodinám, v ktorom sa snaží povzbudiť
Cirkev, aby odhalila svedectvo lásky a starostlivosti o rodinu: tej lásky a
starostlivosti, ktorá sa jasne prejavovala už na začiatku kresťanstva, keď
rodinu významne pokladali za domácu cirkev.[19]
Pojem domáca cirkev približuje a širšie vysvetľuje aj Katechizmus Katolíckej
Cirkvi, vydaný v roku 1997. Manželstvu a rodine je v ňom
venovaná časť od č. 1601 až po č. 1666, kde sa opätovne predkladajú
veriacim pravdy, ktoré učí Cirkev o manželstve a rodine v súlade
s prvotným zámerom Stvoriteľa už 2000 rokov. Tieto pravdy Cirkev neúnavne
predkladá každej novej generácii ako jeden z bodov svojho evanjelizačného
poslania.
[1]
Pozri JAN PAWEŁ II. Ku małżeństwu i rodzinie, wybór i
opracowanie: Andrzej Sujka, Apostolicum, Kraków – Ząbki, 1997, s. 55.
[2]
Pozri KOREC, J., Ch., Nad Starým zákonom, Lúč 1994, s. 55n.
[3]
Pozri JAN PAWEŁ II. Naucza, s. 56.
[4]
Pozri Slovník Biblickej teológie, Kraščanska Sadašnjost, Zagreb,
1990, s. 538 - 539.
[5]
Pozri MAGA, J., a seminaristi, Synopsa evanjeliových textov, Kňazský
seminár Spišská Kapitula, Spišské Podhradie, 1993, s. 87.
[6]
Pozri SCHMAUS, M, Sviatosti, Lux et vita, SÚSCM, Rím, 1986, s. 371.
[7]
Porov. SKRZYDLEWSKI, W., B., Chrześcijańska wizja miłości, małżeństwa
i rodziny, Wrocław, 1994, s.165 – 166.;
Pozri ADAMSKI, F., Rodzina
między sacrum a profanum,
Pallottinum, Poznań, 1987, s. 39 - 40.
[8]
ŠPIRKO, J., Cirkevné dejiny, sv. I., Neografia, 1943, s. 75.
[9]
Tamže, s. 410.
[10]
NEUNER, J., – ROOS, H., Viera Cirkvi v úradných dokumentoch jej
magistéria, Dobrá kniha, Trnava, 1985, s. 376.
[11]
Pozri TROSKA, J., Moralność życia płciowego, małżeńskiego i
rodzinnego, Biblioteka Pomocy Naukowych č. 5, Poznań 1994, s. 51;
Pozri
ADAMSKI, F., Rodzina
między...,
op. cit., s. 41.
[12]
NEUNER, J., – ROOS, H., Viera ..., op. cit., s. 376;
Pozri
ADAMSKI, F., Rodzina
między...,
op. cit., s. 43 .
[13]
NEUNER, J., – ROOS, H., Viera ..., op. cit., s. 376.
[14]
Pozri LESTAPIS, S., Małżeństwo
od udręki do równowagi, Instytut Wydawniczy Pax 1979, s. 16.
[15]
Pozri
ADAMSKI, F., Rodzina
między...,
op. cit., s. 50.
[16]
Pozri JÁN PAVOL II., Boží plán Desatoro pre tretie tisícročie,
Lúč, Bratislava 1996, s. 91.
[17]
Pozri MAJKA, J., Katolicka nauka społeczna,
Fundacja Jana Pawła II., Polski Instytut Kultury Chrześcijańskiej Rzym,
1986, s. 372.
[18]
Pozri VRAGAŠ, Š., Základné otázky sociálneho učenia Cirkvi,
RCMBF UK, Bratislava 1996, s. 74.
[19]
Pozri JÁN PAVOL II, pp, List rodinám, KBS 1994, s. 10-11;
Pozri REBETY, J., Zagadnienia praw rodziny, RW KUL, Lublin, 1997, s.
7-11; Pozri JÁN PAVOL II., Boží plán Desatoro ..., op. cit.,
s. 90.