Bartolomej Juhás

Učenie Cirkvi o manželstve a rodine

Ak sa začneme zaujímať a hľadať, odkiaľ Cirkev čerpá poznatky pre svoje učenie o manželstve a rodine, nesmieme pritom vynechať knihu kníh Bibliu. Ak ju otvoríme, hneď na začiatku v knihe Genezis sa píše: „Nie je dobre byť človeku samotnému. Nuž učiním mu pomocnicu, ktorá mu bude podobná“ (Gn 2,18).[1] Týmito slovami je vyjadrený úmysel Boží - človek je vyššie od každého zvieraťa (Gn 2, 19n). A preto túto pomocnicu môže nájsť iba v tej, ktorá je „mäsom z jeho mäsa a kosťou z jeho kostí“ (Porov. Gn 2,21n ).[2] Boh stvoril teda pre človeka túto pomocnicu a on kvôli nej opustí otca a matku a privinie sa k nej láskou a budú „jedným telom“ (Gn 2,24).[3] Toto bol pôvodný zámer Boha s človekom. Človek však tento pôvodný zámer si prispôsobil svojim chúťkam a predstavám. Prvotnou hodnotou sa preň stávala plodnosť, ktorej sa ostatné prispôsobilo. Ale keď sa tento bod zaistí, ustanovizeň manželstva sa bude držať stopy dedičných zvykov, ktoré sa však veľmi vzdialili od manželstva - prototypu v Gn 1-2.[4] A tak Boh, ktorý začína výchovu svojho ľudu, dávajúc mu svoj Zákon, čiastočne ho prispôsobí požiadavke „tvrdosti sŕdc” (Porov. Mt 19,8).[5]

Aj napriek tomu, že človek si pôvodný zámer Boží prispôsobil svojej slobode, predsa - ako sa dozvedáme od cirkevných otcov - Boh bol pre prvých ľudí obradným uvádzačom nevesty[6]. Veď muža a ženu spojil dovedna sám Boh a tým dal zároveň aj posvätnosť tejto ustanovizni.

Hoci manželstvo je základnou formou ľudského života, má svoje miesto iba kým trvajú dejiny ľudstva. Je to predbežná, dočasná forma života. Keď prestane náš vek, pominie aj ono (Mk 12, 25). Napriek tomu Ježiš venoval manželstvu veľkú pozornosť. Nielenže priviedol manželstvo hriechom naštrbené do jeho pôvodnej podoby, ale prijal ho ako dôležitý spásonosný prvok do poriadku spásy, ktorý sám vytvoril. „Keďže prišiel znovu nastoliť prvotný poriadok stvorenia narušený hriechom, on sám dáva silu a milosť žiť manželstvo v novej dimenzii Božieho kráľovstva“ (Porov. KKC 1615). Jednoduchá skutočnosť, že Ježiš priniesol svetu posolstvo o manželstve (Mt 19, 6), poukazuje na jeho sviatostný charakter. Kristus si bol vedomý, že je poslaný vybudovať Božie kráľovstvo. Nepokladal za svoju úlohu, bezprostredne usporadúvať veci tohto sveta. Ak dal smernice o manželstve, to znamená, že nechcel, aby bolo chápané ako vec tohto sveta, ale ako prvok Božieho kráľovstva - ako udalosť v rámci Božieho zákona, ktorý ohlasoval.

Za Ježišových čias sa vo všeobecnosti presadila požiadavka jednoženstva. Skutočnosť, že Ježiš počas svojho historického života venoval manželstvu mimoriadnu pozornosť, poukazuje na dôležitosť manželského spoločenstva v Cirkvi ako celku. A tak ako mal P. Ježiš starosť o ustanovizeň manželstva, podobne to robí aj Cirkev počas svojej existencie. Už kresťanskí biskupi prvých čias bývali prítomní na svadbách kresťanov, požehnávali mladé páry, Tak ako to robil P. Ježiš na svadbe v Káne Galilejskej. „Z tejto doby pochádzajú prekrásne texty, dotykajúce sa manželstva a rodiny; listy, kázne, homílie. Texty písané perami najväčších biskupov III. a IV. storočia, veľkých otcov Cirkvi: sv. Bazila, sv. Jána Chryzostoma, ktorý písal, že rodina je ecclesiola, čiže malá Cirkev. A sv. Augustín nazýval rodičov svojimi spolubiskupmi, coepiscopi.“[7]

V poapoštolskom čase ohrozuje rodinu manichejské a gnostické pohŕdanie manželským životom. Ide o učenie, ktoré presadzovali v stredoveku valdénci a albigenci. Tieto dualistické omyly sa zakladajú na učení o dvoch princípoch sveta, o dobrom (duchovnom) a zlom (hmotnom). Marcion- predstaviteľ gnostickej sekty – „zavrhol manželstvo, lebo plodenie rozmnožuje ríšu zlého boha; žiadal bezženstvo“[8]. Valdénskí odmietali manželstvo pre dokonalých. „Jednoduchí veriaci (credentes) mohli žiť v manželstve, mali majetok, ale museli sa vyhýbať každej nádhere a rozmaru.“[9] Cirkev aj napriek týmto snahám považovala manželstvo za súčasť jej života. Vo vyznaní viery pápeža Inocenta III. r. 1208 proti týmto omylom učí: „Uznávame, že (...) skutočné manželstvá smú byť uzatvárané. Prísne zakazujeme, aby riadne uzavreté manželstvá boli rozlučované. Veríme a vyznávame, že muž, aj keď má manželku, môže byť aj so svojou manželkou zachránený a neodsudzujeme ani druhé alebo ďalšie manželstvá.“[10]

Je pozoruhodné, že cirkevní otcovia a cirkevní učitelia, hoci mali pred očami skazu pohanského manželstva, nedali sa zviesť k tomu, aby manželstvo znehodnotili. V 12. storočí sa manželstvo pripočítava k siedmim sviatostným znakom, ktoré sa osobitným spôsobom nazýva odborným výrazom sviatosť.[11] Florentský koncil v dekréte pre Arménov (r. 1439) o tom podáva toto: „Siedma sviatosť je manželstvo.“[12] Už apoštol Pavol píše o manželstve ako o spojení Krista a Cirkvi: „Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi. Ale aj vy, každý jeden nech miluje svoju manželku ako seba samého. A manželka nech si ctí muža“ (Porov. Ef 5,32-33). Florentský koncil ďalej uvádza: „Účinnou príčinou manželstva je vzájomný súhlas, ktorý sa spravidla vyjadruje slovami, vzťahujúcimi sa na prítomnosť. Manželstvu sa prisudzuje trojaké dobro. Prvým je plodenie potomstva a jeho výchova pre Božiu službu. Druhým vernosť, ktorú musia manželia navzájom zachovávať. Tretie je nerozlučiteľnosť manželstva, pretože predstavuje nerozlučiteľné spojenie Krista a Cirkvi. V dôsledku smilstva je síce odlúčenie od stola a lôžka dovolené, ale je neprípustné uzavrieť iné manželstvo, pretože puto zákonne uzavretého manželstva je trvalé.“[13] Len čo Cirkev opäť usmerní chápanie manželstva správnym smerom, prichádza nová snaha postaviť manželstvo na úroveň len čohosi profánneho, čosi, čo je nesväté, cudzie religióznej oblasti. Najvýraznejšie to vystúpi do popredia v časoch reformácie, ktorá podľahla „heslám hlásaným skrz humanizmus“[14]. Popiera manželstvo ako sviatosť. Odstraňuje ho z oblasti nadprirodzena a tým nevyhnutne odmieta právnu kompetenciu Cirkvi v manželských kauzách. Tridentský koncil na svojom 24. zasadnutí (r. 1563) sa venuje tomuto problému. To, že (Tridentský koncil) musel až trestom exkomunikácie riešiť vzniklé závažné otázky ohľadom manželstva, vidieť ako Cirkvi a samozrejme vtedajšej hierarchii ležalo na srdci udržanie ustanovizne manželstva na tej úrovni, na akú ju povýšil Ježiš.

Cirkev ani za čias Leva XIII. neostáva nečinná. A pápež vo svojej encyklike Arcanum Divinae Sapientiae o Kresťanskom manželstve (r. 1880) opätovne potvrdzuje manželstvo ako sviatosť a kompetenciu Cirkvi nad manželstvom.

Pápež PIUS XI. vo svojej encyklike Casti Connubii (O kresťanskom manželstve r. 1930) nadväzuje na Leva XIII. a dopĺňa pohľad na manželstvo z iného zorného uhla. Lebo hoci manželstvo je podľa svojej prirodzenosti založené Bohom, predsa má na ňom účasť, a to vynikajúcu účasť, aj ľudská vôľa (Pozri CC 5,6).[15]

Manželstvo ani v dvadsiatom storočí nie je na tej úrovni, na akú ju pozdvihol P. Ježiš. A tak II. vatikánsky koncil vo svojej pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes v druhej časti, medzi niektoré naliehavejšie problémy vzbudzujúce všeobecné znepokojenie radí okrem iného aj manželstvo a rodinu. A hneď v prvej kapitole poukazuje na dôstojnosť manželstva a rodiny. Povzbudzuje kresťanov i všetkých ľudí, aby sa usilovali zachovať a povzniesť pôvodnú dôstojnosť a jedinečnú posvätnú hodnotu manželského stavu.

Po II. vat. koncile vychádza encyklika Pavla VI. Humanae vitae. Rieši otázky o odovzdávaní ľudského života, ktoré spôsobujú manželom vždy veľké ťažkosti a problémy. „Odovzdávanie ľudského života je veľmi vážna úloha. Manželia ňou slobodne a vedome spolupracujú s Bohom Stvoriteľom (HV 1).“[16]

Manželstvu a rodine dôležitú úlohu pripisuje aj súčasný Sv. Otec Ján Pavol II., čoho príkladom boli aj jeho stredajšie príhovory, ktoré vyústili v r. 1980 zvolaním Synody biskupov na tému Rodina. „Synodálni otcovia závery Synody o rodine predložili ako rozsiahly zoznam návrhov a jednomyseľne požiadali Sv. Otca, aby sa stal tlmočníkom úprimnej starostlivosti o rodinu (Pozri FC 2).“[17] Ako odpoveď na to dáva Sv. Otec exhortáciu Familiaris consortio v r. 1981.V nej kladie dôraz na úlohy kresťanskej rodiny a jej pastoračnej starostlivosti. Ide o „apoštolské povzbudenie (exhortatio apostolica) k plnenie úloh kresťanskej rodiny“.[18] Exhortácia je ukončená Chartou práv rodiny, ktorej cieľom je „posilniť v rodinách vedomie nezastupiteľnosti úlohy a miesta, aké má rodina v spoločnosti.

Cirkev uvítala s radosťou iniciatívu OSN vyhlásiť rok 1994 Medzinárodným rokom rodiny. Aj pápež píše list rodinám, v ktorom sa snaží povzbudiť Cirkev, aby odhalila svedectvo lásky a starostlivosti o rodinu: tej lásky a starostlivosti, ktorá sa jasne prejavovala už na začiatku kresťanstva, keď rodinu významne pokladali za domácu cirkev.[19] Pojem domáca cirkev približuje a širšie vysvetľuje aj Katechizmus Katolíckej Cirkvi, vydaný v roku 1997. Manželstvu a rodine je v ňom venovaná časť od č. 1601 až po č. 1666, kde sa opätovne predkladajú veriacim pravdy, ktoré učí Cirkev o manželstve a rodine v súlade s prvotným zámerom Stvoriteľa už 2000 rokov. Tieto pravdy Cirkev neúnavne predkladá každej novej generácii ako jeden z bodov svojho evanjelizačného poslania.

  ◄ Manželstvo a rodina